Fit For a King sa po dvoch rokoch od posledného, impozantného, Dark Skies vracia na scénu s albumom The Path. Bohužiaľ, The Path príliš nenaväzuje na veľmi dobrý výkon predošlého albumu a na svojej ceste kríva na obe nohy.

Od Fit For a King by nikto nečakal, aby znovu vynašli na metalcorovej scéne koleso a prišli s niečím úplne novým. Sila tejto kapely vždy tkvela v robení neinovatívneho avšak dobrého, tvrdého a nekompromisného metalcoru. The Path nie je zlý album a poteší najmä fanúšikov kapiel ako Wage War, I Prevail alebo nového Parkway Drivu.

Fit For a King na tomto albume prijímajú svoje metalové korene a je ich počuť. Mnoho kapiel momentálne kombinuje svoje piesne hlavne s numetalom, avšak FFAK ide v tomto vlastnou cestou a piesne pripomínajú skôr thrash, death a heavy metal.

Nachádza sa tu niekoľko dobrých piesní, ktoré stoja za pridanie do playlistu – trojminútový circlepit menom Annihilation, Stockholm, ktorý kráča na hranici s deathcorom a znie tak tvrdo ako by sa to od Fit For a King dalo čakať alebo záverečná Vendetta, ktorá uzatvára tento album extrémne nechutným ale o to viac podareným breakdownom. Obecne, toto sú polohy, ktoré sa dali od chalanov z Texasu očakávať po tom aký temný a priamy bol ich predošlý album. Dokonca, predposledná pieseň Louder Voice znie ako mladší brat britských Architects a je taktiež decentnou, skvele počúvateľnou piesňou.

Od prvej minúty až po poslednú minútu na tomto albume nevychádza nič zo zaužívaného metalcorového stereotypu „intro, verse, chorus, verse, breakdown“ až na pieseň God of Fire na ktorej hosťuje Ryo Kinoshitaz Crystal Lake. God of Fire sa snaží vymaniť z tradičnej metalcorovej estetiky elektronickým samplom, ktorý vedie prakticky celú pieseň. Škoda, že jediný hosť na tomto albume je v tejto piesni tak „utopený“ a z produkčného hľadiska je absolútne nevýrazný. Všetky tieto piesne sú však highlightami The Path a keby sa niesli aj ostatné piesne v tomto duchu zrejme by nikomu nevadilo, že tento album nevykračuje zo žiadneho metalcorového stereotypu.

Problematickými miestami tohto albumu sú skôr piesne, ktoré sa snažia byť oslavou už spomínaných koreňov v metale. The Path sa otvára dvoma mimoriadne slabými a zabudnuteľnými piesňami na pomery tejto kapely. Najväčšou urážkou sú však piesne Locked In My Head a eponymný The Path.

Locked In My Head je klasický metalcorový pokus o rádiovo ladenú pieseň ktorá neprináša na  album absolútne nič, len tri minúty nudy. Sterilný refrén tejto piesne núti poslucháča zamyslieť sa nad textovou zložkou tohto albumu, ktorá na viacerých miestach značne kríva. Dá sa to prehliadnuť pri piesniach, ktoré sú hudobne zaujímavé alebo prinajmenšom zábavné ale tu je to… na prepnutie. Azda najväčší prešľap je však v mojich očiach pieseň, ktorá nesie meno albumu.

The Path príliš okato vykráda hlavný riff piesne The Walk od Panthery a vo veršoch naopak náramne pripomína Vice Grip od spomínaných Parkway Drive. The Path aj napriek všetkému spísanému nie je zlý album. Vo svojom srdci je to klasický, nasraný metalcorový album, ktorý svojou existenciou (až na eponymnú pieseň) nikoho neurazí. Ak by Fit For a King neprišli pred dvoma rokmi s tak dobrou doskou, kde ukázali, že metalcore nemusí vykračovať zo svojej škatuľky aby bol dobrý, tak by sa aj The Path zdal oveľa lepší.

Text // Kubo