Hodinová nočná mora? Ale kdeže. Fall From Everest – St. Nightmare’s Day (Recenze)

Debut pražskej post-hardcorovej kapely Fall From Everest na prvý pohľad zaujme najmä svojou obrovskou minutážou. Potom svojou teatrálnosťou. A nakoniec to človek dopočúva a ani nevie kam sa tá (skoro) hodina podela.

Nahrať v dobe polhodinových albumov a EP päťdesiat minútový album to chce gule. A keď je to album debutový? To chce fakt obrovské gule. Priznám sa, keď som zbadal túto priam mamutiu minutáž bol som veľmi skeptický. Po prvých pár minútach moja skepsa bola ešte o čosi väčšia. Aby sme si to hneď odpísali a nemuseli sa k tomu vracať – produkcia na St. Nightmare’s Day je veľmi ostrá a ťažká na uši. Treba očakávať miesta, kde to bude znieť len tak tak a miesta kedy to bude znieť kúsok ako bordel. Je to debutový album. Nebudeme prehnane tvrdí a poďme sa radšej pozrieť na to čo tu skutočne funguje. Človek by bol príliš hlúpy aby kapelu odpísal len na základe produkcie.

Album znie hudobne veľmi teatrálne a miestami až cirkusovo, čím pripomína najväčšie emo bangre spred desiatich rokov. Zároveň to šikovne balansuje s atmosférou veľmi dobrého béčkového hororu prostredníctvom ťažkých, umučených screamov. A začínajú sa mi vynárať prirovnania k Ice Nine Kills. A keď už sme pri screamoch, treba hneď vyzdvihnúť ten záverečný na Gasoline Ready. Čosi viac než desať sekúnd?  To chce potlesk. Tu a tam sa ešte vynorí kostlivec čo znie akostarý Underoath či The Devil Wears Prada a v tomto bode je všetka skepsa preč a začínam si užívať celý album. Funguje to ako dosť dobrý throwback a v tomto momente začínam rozmýšľať, či produkcia nie je naschvál taká aká je, aby o to viac evokovala staré post-hardcore albumy a kapely. Začínam sa namotávať.

Rovnaký potlesk aký si vyslúžili vokály na Gasoline Ready si zaslúži inštrumentálna explózia v strede piesne K.  Začínam dvíhať jedno obočie a mierne sa usmievať. Ono je to fakt neskutočne dobré! Vyzdvihovať jednotlivé momenty na tak dlhom albume je celkom zbytočné, ale ak by som mal odporučiť jednu alebo dve piesne tak to bude práve K alebo skoro záverečný This Is My Last Song kde vokály supportuje Kiki Diószégy. Obe piesne majú úplne iný nádych ale asi najlepšie vystihujú celý tento ambiciózny projekt.

Na druhú stranu King of Gold Hellwanou sa vytrháva z toho ako znie zvyšok albumu najmä tým akú poprednú úlohu tu hrá elektronika. Ženské vokály spolu so silnými elektronickými prvkami pôsobia ako príjemný refresh pred druhou polovicou albumu, ktorá sa vracia naspäť do teatrálneho post-hardcoru líznutého metalcorom.

Nakoniec musím povedať len jedno. Klobúk dolu. Po prvých skeptických minútach vyvolaných minutážou a úvodným zoznámením s produkciou som sa do tohto albumu ponoril fakt naplno. Po prvom vypočutí celého albumu som si ani neuvedomil jeho dlhú minutáž a vrátil som sa ešte niekoľkokrát. Ak toto nie sú známky sakra dobrého albumu, tak už neviem. St. Nightmare’s Day je výborný album. Najlepšie oceniteľný je práve keď sa počúva od začiatku do konca no aj piesne same o sebe držia latku viac než slušne. Toto všetko poteší o to viac, že je z kuchyne tuzemskej kapely. Ešte raz, klobúk dolu.

Text // Kubo / Foto: Lucka Kramperová

13. 2. 2013 – v toto na oko banální datum vzniklo něco, co z původního skromného a ne úplně sebevědomého článku přerostlo v nynější podobu. Právě v tento den totiž světlo světa poprvé spatřila Klubovna. Z původně hudebně publicistické rubriky na jednom z webzinů vznikl samostatně soběstačný projekt, který se však snaží navázat na původní ideu. Nedělat ze svých fanoušků pouhé bezduché konzumenty, ale aktivní součást celého mimořádně interaktivního projektu.

Sleduj nás na: