Loathe, kapela z anglického Liverpoolu sa do povedomia metalovej scény vnorila už pred pár rokmi s ich debutovým albumom The Cold Sun. Ich hudba je zmesou metalcoru, alternatívneho metalu a miestami až silnými Deftones náladami – v tom najlepšom zmysle slova.

Loathe sa len pred pár týždňami predstavili v pražskom Meet Factory kde z ich vystúpenia šla neskutočná profesionalita aj napriek tomu, že na line-upe medzi Gideon, The Devil Wears Prada a Stray From the Path boli „len“ posledným menom. Nenechali sa však ani trocha zahanbiť a rozpútali solídne peklo. Popravde, po ich prvom albume a veľmi dobrej live show som čakal solídnu druhú nahrávku. Avšak ich druhý album aj napriek tomu veľmi milo prekvapil a predčil všetky očakávania.

Dá sa tu nájsť takmer všetko čo je na metalovej a hardcorovej hudbe dobré. Brutálne a neúprosne znejúce hardcorové riffy, ktoré akoby vypadli z oka napríklad Vein, či Jesus Piece – napríklad New Faces in the Dark či Broken Vision Rhythm. Následne ešte viac prekvapia ale najmä veľmi potešia blackmetalové blastbeaty v piesni Heavy Is the Head That Falls with the Weight of a Thousand Thoughts, ktorá sa rýchlo vrácia naspäť do tradičného chaotického hardcorového riffovania.

Na túto baráž si však poslucháč nestihne ani zvyknúť a už sa odnikadiaľ vynorí anjelsky spievaný refrén, či dokonca celé piesne, ktoré sú tak príjemné na počúvanie a náladovo odlišné, že občas sa nestačí diviť či je to vôbec rovnaká kapela. Týmito piesňami sú napríklad Deftonesová Two-Way Mirror alebo Is It Really You?. Za zmienku v tomto prípade ešte rozhodne stojí pieseň Screaming.

Produkcia albumu je miestami až dychberúca. „Tvrdé“ časti sú mohutné, bahnisté a doslova vykopávajú zuby zatiaľ čo „jemné“ časti sú vzdušné a príjemne atmosferické a dávajú možnosť poslucháčovi dýchať. Celkovo album pôsobí zaujímavým retro, nostalgickým nádychom. Počuť to najlepšie najme v piesni Screaming, pri ktorej sa nedá nehýbať sa. Jednotlivé nástroje majú jednoducho niečo. A to niečo sa skvele počúva. Všetky tieto faktory len a len utvrdzujú to ako to celé dokopy skvele hrá. Už od prvého posluchu je tento album výnimočný.

I Let It in and It Took Everything, je vskutku brilantný album, ktorý na svojich necelých 50 minútach trvania rozohráva s poslucháčom silnú partiu. Je nasraný, neúprosný a zároveň svojsky jemný (najlepšie to vidno asi v piesni A Sad Cartoon). Nemyslím si však, že v tomto prípade je vhodné prehnane vyzdvihovať konkrétne skladby, pretože všetky zo štrnástich skladieb (aj s niekoľkými interludami), ktoré sa tu nachádzajú, do seba skvele zapadajú a čo je najdôležitejšie, skvele sa počúvajú. Nenechádza sa tu ani jeden hluchý moment a niet divu, že Loathe v tejto recenzii ale aj vo svetových recenziách zbiera s týmto albumom len tie najlepšie hodnotenia.

Osobne, aj keď je ešte len február si dovolím tvrdiť, že tento hudobný počin bude silným kandidátom na album roka. A treba si ho vypočuť a precítiť čo najskôr. Stojí to za to.

Text: Jakub Bizub