Druhá doska vinohradskej partie Dukla poteší príjemnou melanchóliou, trefne vtipnými textami a príjemnou hudbou naplnenou pocitmi, ktoré by sa dali najlepšie charakterizovať slovom jeseň.

Na prvé počutie sa Honza líši od svojho predchodcu Život perfektní najmä profesionálnejším zvukom a prepracovanejšími aranžmá. Dukla na svojom druhom albume stavila na profesionálne štúdio no stále si zachováva istú lo-fi estetiku. Čím vzniká príjemná dohoda medzi profesionálnym zvukom a bezstarostnosťou bedroom kapely. „Vinohradský bigbeat“ je aj na svojom druhom albume reflexia života vo veľkomeste a paradoxne s textovým obsahom je to aj jeho oslava v tej najtrpkejšej forme.

Aj napriek tomu, že Dukla je kapela, ktorá si zakladá na negatívnych, ťaživých emóciách tak sa veľmi elegantne sa vyhýba akémukoľvek pátosu alebo prílišnej melodramatickosti. Chalani majú talent na to, aby texty zneli citlivo ale stále dosť vágne na to, aby bolo možné asociovať sa s textami aj takpovediac „z prvej osoby“. Špecifický lyrický content Dukly však okrem melanchólie stále ponúka aj trocha vtipu a nadhľadu. Tie sa formujú napríklad ako suché poznamenania, ktoré je možné nájsť na songu Ruce v kapsách.

Ruce v kapsách (ktorý je môj osobný favorit) vyniká nie len svojim príjemne štylizovaným smutne-ironickým textom ale aj fantastickou mäkkučkou melodickou linkou, ktorej podobných je na doske neúrekom. Chalani z Dukly majú nesmierne vypracovaný cit pre „vibe“ piesne a každá jedna sa počúva prakticky sama. Človek ani nevie kedy a už prichádza to familiárne pokývkavanie hlavou a nohami. Honza je extrémne kreatívny vo všetkých smeroch a je na ňom počuť, že ísť do štúdia a premyslieť dosku v širšom kontexte bol trefný nápad.

Príjemným prekvapením je nápad nevystavať piesne len na refrénoch ale ísť do toho odvážne a miesto refrénu v songu pridať melodickú linku, minisólo či jemnú vyhrávku na synťáku. Dobrým príkladom je song Baby, ktorý zároveň najviac pripomína predošlú tvorbu kapely, alebo eponymný Honza, ktorý síce refrén má ale najsilnejšou časťou songu je jeho záver, kde sa vynorí príjemna ambientná melódia, ktorá nádherne koloruje a uzatvára dosku. Holubí dům je poriadna „vibovačka“ ktorá chytí jednoduchou, no o to lepšou, basovou linkou a až komicky 80’s znejúcimi bubnami. A ak ste mali pocit, že ste počuli už všetko, tak sa pripravte na vibes táboráku v piesni Polárka o ktoré sa postará kratučká pasáž na harmonike.

Honza, pobytom vo Vinohradech je skvelá spoločnosť na prechádzky jesennou, sychravou Prahou. Príbehov, ktoré Vám môže vyrozprávať je neúrekom a jeho štýl rozprávania nikdy nenudí. Ak ho nechcete vziať na prechádzku, tak ho pozvite aspoň na kávu aj pri tej sa vie dobre vyrozprávať.

SLEDUJ KLUBOVNU 

FACEBOOK

INSTAGRAM

YOUTUBE

SPOTIFY

Text // Kubo