Architects ambiciózne vykračujú vpred. Deviaty album britských obrov sa nesie v orchestrálnych tónoch a gigantických refrénoch. A zatiaľ čo myšlienka albumu je veľmi dobrá, Architects sa na niektorých miestach nevyhli miernym prešľapom.

Priznám sa, na prvé počutie bol tento album miernym sklamaním. Ale postupným počúvaním si na niektoré veci človek zvykne a niektoré naopak, objaví. Toto rozhodne platí aj pre For Those Who Wish To Exist. Je to zlý album? Rozhodne nie. Ale človek je od Architects zvyknutý na samé desiatkové albumy. Začnime teda tým dobrým.

THE GOOD. Deviata nahrávka Architects rozhodne splnila to, čo komunita od tejto kapely tak dlho žiadala. Architects prišli s refreshnutým zvukom a oživili svoj katalóg o album, ktorý znie rozhodne najmodernejšie. For Those That Wish To Exist projektuje niečo, čo málokto z nás ešte nevedel, alebo nepredpokladal. Pre Architects je metalcorová škatuľa už trocha primalá a ich loď týmto albumom vyplávala pokoriť vody akejkoľvek tvrdej hudby. Album je menej prvoplánovo nahnevaný, čo tomto prípade vystriedala urgencia prítomná na každom kúte albumu. Tá je tvorená orchestrálnymi prvkami, ktoré Architects dodávajú rozmery, do akých doteraz ešte nesiahali. Celý album znie neuveriteľne mohutne a vzdušne, za čo vďačí práve  orchestrom. Okrem týchto, nie úplne tradičných prvkov, je album obohatený aj o moderné, elektronické prvky, ktoré akoby z oka vypadli inému britskému gigantovi – Bring Me The Horizon. 

Dočkáme sa aj poriadnych metalcorových piesní, nie, že nie. Najlepším príkladom je v tomto prípade Impermanence, na ktorej featuje aj legenda žánru, Winston McCall z Parkway Drive. V podobnej nálade sa nesie aj Discourse Is Dead s ťažko stráviteľným, mäsitým centrálnym riffom, ktorý nenechá asi nikoho chladným. Príjemným prekvapením je rovnako feat Simona Neila z Biffy Clyro, od ktorého som čakal skôr refrén v tandeme so Samom Carterom, ale opak je tu pravdou. V kombinácií s týmto featom a rezavým, nepokojným hlavným riffom sa Goliath dostáva do kategórie jednej z najpodarenejších piesní tohto albumu, ak nie v celého katalógu Architects.

THE BAD & THE UGLY. V niektorých miestach ale mám pocit, že si Architects toho zobrali na plecia až príliš veľa. Práve po spomínanom feate Winstona McCalla sa album kúsok lame a začína strácať paru. Pri niektorých albumoch je to ospravedlniteľné. Pri doteraz najdlhšom albume Architects, ktorý je len o minútu kratší ako hodina a o približne desať minút dlhší ako bolo ich posledných pár albumov to až tak ospravedlniteľné nie je.

For Those That Wish To Exist je vypchaný vatou. Intro Do You Dream Of Armageddon? Síce až také dlhé nie je, no 5 minútové outro Dying Is Absolutely Safe je. Rovnako, zbytočne natiahnutý Demi God, ktorý nie je ani plnohodnotná pieseň a zároveň ani interlude. Zvláštne. Hlavne od kapely, ktorá nie je nováčikom. Najhoršou piesňou albumu je suverénne interlude Flight Without Feathers, ktorý podobne ako Demi God, trpí rovnakým syndrómom piesne, ktorá nie je ani pieseň ani interlude a sedí niekde v strede. Demi God aspoň disponuje asi najmohutnejším introm/refrénom na celej nahrávke, akurát vo svojej druhej polovici úplne spľasne. Flight Without Feathers pre album nerobí absolútne nič. A je to škoda, lebo len zabíja skvelé tempo po predošlej, už dvakrát spomínanej piesni Impermanence.

Posledným problémom tohto albumu je asi až príliš veľká stávka na refrény. Rozumiem tomu, že Architects už zrejme nechcú stavať celé piesne okolo breakdownov alebo krkolomných riffov, ktoré ocenia len najväčší fajnšmekeri. Ale schválne, skúste si spočítať počet sing-alongov v jednotlivých piesňach. Najhorší príklad je v tomto zrejme Libertine, s “ooo-ooo” na ktoré je ešte nalepený zvláštny autotune. Niektoré piesne a hlavne, tie v druhej polovici albumu sa pretekajú v počte refrénov, ktoré sa zmestia do piesne. Little Wonder mohol pokojne byť o 20-30 sekúnd kratší bez toho jedného, záverečného refrénu. Podobne to platí aj pre Libertine.

THE GOOD, THE BAD & THE UGLY. Ako som už povedal, For Those That Wish To Exist nie je zlý album. Je to dosť dobrý album. A ak by tento album vydala akákoľvek iná kapela ako Architects, zrejme by som bol zhovievavejší. Ak by to bol debutový album, asi by som skákal od radosti. Ale toto nie je akákoľvek kapela. A nie je to debut, ale deviaty album. Veľmi veľa dobrých momentov je tu utopených práve v množstve refrénov, ktoré sa predbiehajú vo svojej hymnickosti, čo už niekde pri Animals pôsobí vyčerpávajúco. Naopak, v playlistoch (až na pár spomínaných prešľapov) budú jednotlivé piesne z tohto albumu skutočne žiariť.

Text // Kubo