Na modernej tuzemskej scéne to dobrými albumami prekvitá. Počas pokojného release obdobia sa vraciame k albumom, ktoré si ešte zaslúžia niekoľko príjemných slov. Donnie Darko osloví príjemným energickým rockom a silným závanom 90’s grungu.

Hneď na začiatok musím priznať, že prísť na koreň Yesterdays mi chvíľu trvalo. Prekvapivo optimistický hudobný kabát v kombinácií so zimným počasím mi akosi nešli dokopy. Prvé lúče slnka po dlhej dobe ma však donútili dať plzeňskej partii Donnie Darko ďalšiu šancu. A že sa vyplatilo!

Yesterdays od svojej prvej minúty priznávajú nespočetne veľa influences, miestnami sa podobá mladého súrodenca Foo Fighters, ale zároveň veľmi dobre pracuje aj s grungovými prvkami. Hneď prvá pieseň Daybreak ponúka veľmi dobrý náhľad na to, čo sa bude diať najbližších 40 minút. Hrejivé gitarové riffy a príjemný letný optimizmus. Všeobecne celá doska má nádych akéhosi babieho leta. Nasledujúca pieseň 90 pokračuje na rovnakom, dobre nastolenom, trende. Miestami v tom počuť americký Basement, čo je stále len a len dobre. Ku koncu piesne sa nám dokonca ukáže jednoduché, avšak o to príjemnejšie gitarové sólo. Gitarové sóla sú prominentnou časťou viacerých piesní a sú pre mňa veľmi milým prekvapením. Nie sú zbytočne dlhé, rušivé alebo pompézne. Sú to jednoducho, hravé gitarové linky na okorenenie celkového dobrého, pozitívneho dojmu.

Tretia v poradí, The Devil Calls My Name, naletí s nesmiernou energiou a nádychom amerického južanského rocku. Tieto riffové vyhrávky mám osobne nesmierne rád a v spojení so zvýšeným tempom pokojne priznávam, že je to jeden z mojich favoritov čo sa celého albumu týka. Následné dve piesne sa držia južanských influences, Here & Now buduje celý svoj sound tak aby vynikol skvelý energický koniec piesne. Ask Myself sa vracia do živšieho tempa, vynorí sa cowbell, ktorý je ďalším z mojich guilty pleasures. Veľmi dobre!

Dope je návrat k Basementovému zvuku. Ono tu ani nie je príliš čo komentovať, nie to ešte vytýkať, výborná grungová skladba. Ďalšie tri piesne, Allways, Supertramps V2 a Tangents predsa len nie sú mojimi favoritmi.

Všetky piesne sú viacmenej baladické piesne, čo by zrejme nevadilo, keby neboli umiestnené tak blízko pri sebe. Pôsobí to tak mierne hlucho, ako keby sa mal album už už skončiť. Po nich sa však album vracia naspäť do vysokého tempa piesňou Hurtbeat, ktorý je od svojej prvej sekundy circlepitovačka ako sa patrí. Na živákoch to bude rozhodne favorit. A po troch pomalších piesňach veľmi dobre vynikne jeho ukričanosť. Záverečná The Last Ninja in the Town je čerešničkou na torte za prekvapivo príjemným albumom. Refrén na tejto piesni je pre mňa jedným z highs tohto albumu. Poteší aj závan bláznivého post-hardcoru, ktorý mi jemne a  hlavne v dobrom pripomína Closure in Moscow na albume Pink Lemonade.

Yesterdays tak končí na veľmi vysokej note. Optimistická doska zaujme najmä svojimi gitarovými vyhrávkami a odkazmi na mnoho veľmi dobrých kapiel. Jediným mínusom pre mňa je mierne hluchá časť v druhej polovici albumu, ktorá by sa dala mierne orezať alebo vyriešiť prehodením pár piesní na trackliste. Z celkového veľmi dobrého dojmu to však až tak neuberá. Len tak ďalej, Donnie Darko!

Text // Kubo