TX2: „Uvedomil som si, že kariéru vám nikto nevybuduje. A veľa ľudí, ktorí tvrdia, že vám ju dokážu vybudovať, jednoducho klame.“ (ROZHOVOR)

V rozhovore na Rock for People sme sa s TX2 rozprávali o tom, prečo dnes interpreti nepotrebujú čakať, kým im niekto „vybuduje kariéru“, kde sa končí blízkosť s fanúšikmi a začína narúšanie súkromia, aj o tom, prečo je podľa Evana lepšie byť nenávidený než úplne ignorovaný. Projekt amerického speváka Evana Thomasa mieša emo, pop-punk, ostré gitary a poriadnu dávku chaosu, pričom sa nebojí otvárať témy duševného zdravia, identity, práv trans ľudí ani temnejších stránok hudobnej scény.

Českí a slovenskí fanúšikovia si navyše budú môcť energiu TX2 čoskoro vyskúšať na vlastnej koži. Kapela sa 21. februára 2027 predstaví v pražskom Rock Café, kam prinesie debutový album End of Us. A keďže samotný Evan priznáva, že TX2 znejú naživo tvrdšie než na Spotify, Praha sa môže pripraviť na večer plný ostrých riffov, emócií a kontrolovaného bordelu.

Vaša show bola insane, koncert sme si fakt neskutočne užili.

Evan: Ďakujem!

TX2 ste v podstate vybudovali v čase, keď je už všetko online. Myslíte si, že sa práve pre túto „online éru“ nejako zmenilo aj to, čo ľudia očakávajú od kapiel?

Evan: Áno, mám pocit, že teraz má tú moc v rukách samotný interpret. Uvedomil som si, že kariéru vám nikto nevybuduje. A veľa ľudí, ktorí tvrdia, že vám ju dokážu vybudovať, jednoducho klame. Všetko sme si vybudovali sami. Tri momentálne najúspešnejšie skladby TX2 vyšli nezávisle. Žiadny z releasov, ktoré sme vydali cez label, nedosiahol také výsledky ako tie nezávislé. Vďaka sociálnym sieťam si dnes môžu interpreti robiť všetko sami. Kedysi to bolo rádio, MTV a labely — všetci tí ľudia, ktorí určovali, čo je a čo nie je umenie. Dnes je to hlavne o tom, ako tvrdo makáte na sociálnych sieťach.

Sociálne siete vám ako interpretovi zároveň dávajú obrovský prístup k fanúšikom. Kde však vediete hranicu medzi kontaktom s nimi a prílišným odhaľovaním súkromia?

Evan: Je to fakt ťažké. Mám pocit, že tou hranicou je náš tourbus. Hej, presne tam je tá hranica! Na mieste koncertu sa s ľuďmi radi stretneme, to je úplne v pohode. Ale sú miesta, kam by fanúšikovia chodiť nemali. Napríklad náš osobný priestor — tam tú hranicu vedieme. Niekedy ju ľudia prekročia. Prídu k tourbusu a začnú naň klopať, pritom tam spíme… jeme… Proste tam žijeme. Inak však máme obrovské šťastie, že máme fanúšikov. Takže ak im môžeme slušným a rešpektujúcim spôsobom ukázať, že si ich vážime, chceme to spraviť.

Na internete zažívate veľmi vášnivú podporu, ale aj poriadne ostrú kritiku. Zmenilo to nejako váš pohľad na verejnú mienku?

Evan: Ani nie. Úprimne, radšej budem nenávidený, než aby som nikoho nezaujímal. Viete, ako to myslím? A aspoň ma nenávidia za to, že si stojím za tým, čomu verím. Ak nás chcete nenávidieť za to, že hovoríme o právach trans ľudí, tak choďte do riti. Dobre? Nie je to náš problém. Ak sa vám nepáči, že nosím šaty a očné linky, je to váš problém. Ak sa vám nepáči štýl našej hudby, je to váš problém. Viete, čo tým myslím? Ľudia si radi vymýšľajú rôzne príbehy a naratívy. Vidíme to stále. V dnešnej internetovej dobe môže ktokoľvek spoza falošného účtu povedať čokoľvek — bez dôkazov, bez podkladov, úplne bez ničoho.

Nás to však neovplyvnilo. Hráme na týchto festivaloch. Myslím si, že pokiaľ ste dobrý človek, ľudia to uvidia a vy jednoducho pokračujete ďalej. Či už vás nenávidia, alebo milujú, aspoň sa o vás hovorí, nie?

To je super. Poďme aj ku cancel culture. Pre každého môže tento pojem znamenať niečo iné. Čo znamená pre vás, keď ho dnes počujete?

Evan: Neviem, toto je ťažká otázka. Pevne totiž verím, že problematickým ľuďom treba zobrať platformu. Mojím cieľom je dostať sa hore, ovládnuť svet a potom potopiť pár ľudí. Mám zoznam mien ľudí, o ktorých viem, že spravili zlé veci. A verejne na nich upozorním. Problém je, že dnes mám pocit, akoby bol každý interpret „zrušený“ len preto, že ho niekto nemá rád. Niekoho nenávidíte, tak ho chcete zrušiť. Lenže to nie je to isté ako spraviť niečo skutočne problematické.

Pozrite sa napríklad na hejt voči Chappell Roan, Sabrine Carpenter alebo v podstate aj voči Sleep Token. Nemôžete rušiť kapely alebo interpretov len preto, že vám nie sú sympatickí. Ale vo chvíli, keď niekto spraví niečo vážne — spácha zločin z nenávisti, ako dospelý má vzťah s maloletým alebo nejakým spôsobom nerešpektuje určitú komunitu — vtedy by už, viete… taký človek nemal mať platformu.

Myslíte si, že ľudia už nie sú takí ochotní dopriať interpretom priestor spraviť chybu, poučiť sa z nej a dospieť?

Evan: Je to zložité. Myslím si, že… ehm, je to jednoducho sociálnymi sieťami. Ktokoľvek môže o komkoľvek povedať čokoľvek a ľudia si vôbec neoverujú fakty. Takže rozprávajú úplne šialené sračky, hlavne keď nejakého interpreta nemajú radi. Napríklad Sleep Token sa ocitli na nejakom zozname problematických kapiel. Vidím také veci stále, ale neviem o ničom problematickom, čo by reálne spravili. Médiá však boli tvrdé vždy. Britney Spears, Justin Bieber… vždy to mali ťažké. Však? Vždy to bolo rovnaké. Len to dnes dostalo nový kabát. Proste to premaľovali inou farbou.

Kritiku často meníte na súčasť svojho príbehu namiesto toho, aby ste sa pred ňou skrývali. Bol nejaký moment, keď ste si uvedomili, že odpor ľudí sa môže stať palivom pre vašu hudbu?

Evan: On tým palivom bol vždy. TX2 som založil pred jedenástimi rokmi. Keď som začínal, všetci v mojom rodnom meste mi hovorili, že to nikdy nikam nedotiahnem. A práve preto sa aj po toľkých rokoch stále voláme TX2. Chcem, aby tí ľudia jedného dňa videli moje meno na bilborde. Takže hej, vždy ma to poháňalo. Ale keď hráme na týchto festivaloch, cítime hlavne lásku. Tisíce ľudí, ktorí nám ukazujú, že nás majú radi. Vtedy som si uvedomil, že internet nie je skutočný svet.

Mám pocit, že najväčší hejt sme zažili pred dvoma rokmi na festivale Download. Niekto po nás hodil fľašu. Ale aj vtedy tam bolo možno desať hejterov, také malé skupinky, a všetci ostatní nás milovali. Ľudia sú na internete strašne hluční, keď môžu rozprávať za vaším chrbtom. Do očí nám to však nikdy nepovedia.

To video sa mi úplne páčilo. Keď si vyskočil na bariéru, boli tam šialení fanúšikovia, ktorí vás milovali, a potom tam bol ten jeden chlapík, ktorý sa tváril asi takto…

Evan: Ach, hej. Klasika. Veľa poslucháčov zároveň vyrastá vo svete, v ktorom sa veľká časť ich identity formuje online….

S čím podľa vás dnes mladí ľudia bojujú, čomu staršie generácie možno vôbec nerozumejú?

Evan: Je toho veľa. Spoločenské normy? Nič nie je normálne. Každý je iný. Žite si svoj život tak, ako ho chcete žiť. Spoločnosť nám však diktuje, ako sa majú správať muži, ako sa majú správať ženy, čo je muž a čo je žena. Buďte, čím dopekla chcete byť. Nenechajte nikoho, aby vám hovoril, kým máte byť. A myslím si, že najväčším problémom mladých sú všetci tí starí ľudia, ktorí sami museli celý život žiť v nejakej škatuľke a teraz sa do tej istej škatuľky snažia natlačiť aj mladých. V skutočnosti sme však všetci jedinečné bytosti a mali by sme mať možnosť žiť svoj život tak, ako chceme, pokiaľ tým neubližujeme niekomu inému. A ak vás niekto odsudzuje za to, ako sa obliekate alebo ako sa identifikujete, je to jeho problém. Nie váš.

Je čoraz dôležitejšie, ale zároveň aj ťažšie zachovať si túto autentickosť v digitálnej ére?

Evan: Je to fakt ťažké. Je to oboje. Záleží na tom, čo z toho chcete mať. Postupne zisťujeme, že veľa vecí, ktoré sme milovali, keď sme vyrastali, bolo zinscenovaných. Mnohé veci, o ktorých sme si mysleli, že sú skutočné, v skutočnosti vôbec skutočné neboli. Ale zároveň v nich stále môže byť srdce. A pri nás je to rovnaké. Srdce je vo všetkom, čo robíme. Niekedy robíme skeče, tvoríme obsah a podobné veci, ale… viete, stále je za tým srdce. Neviem, čo viac k tomu povedať. Čo si myslíte vy? Internet jednoducho dokáže namieriť oveľa silnejší reflektor na čokoľvek, čo chcete. Môže to byť naozaj hocičo. Dejú sa skutočné veci, ale umelá inteligencia zároveň všetko poriadne komplikuje. Už je ťažké rozoznať, čo je skutočné a čo nie.

Povedzme, že o desať rokov všetky trendy, obdobie neznámosti, alebo čokoľvek ďalšie pominú. Čo by ste chceli, aby zostalo v samotnom jadre tohto projektu?

Evan: Posolstvo a…, hnutie X. Vieš čo je hnutie X? Každý deň streamujem naživo a každý deň sa snažím dostať do nášho hnutia čo najviac ľudí. Naše hnutie má tri pravidlá. Prvé pravidlo je, že sľúbite, že zostanete nažive bez ohľadu na to, aké ťažké to bude. Ja som tento sľub dal, pretože mám hlas a uvedomil som si, že hlas majú aj všetci ostatní. Som tu preto, aby som získal čo najviac ľudí, ktorí sľúbia, že zostanú nažive. Pretože život stojí za to žiť. Pravidlo číslo dva: maloletí a dospelí by medzi sebou nikdy nemali mať tajné súkromné vzťahy. Kiežby som to vedel, keď som bol mladší. Preto sa to teraz snažím hovoriť všetkým emo deckám. Ak vám nejaký dospelý píše súkromné správy, povedzte to všetkým. Povedzte to úradom alebo polícii. Nikdy to nie je v poriadku. Dávajte na seba v rámci scény pozor. A pravidlo číslo tri: „Nevymažú nás.“ To je slogan nášho hnutia.

Ľudia budú rozprávať sračky bez ohľadu na to, kto ste — hlavne ak ste niečím jedineční. Nedovoľte im, aby vás zastavili, pretože slová nič neznamenajú. Ľudia o našej kapele rozprávajú sračky stále, ale pozrite sa na nás. Sme tu a hráme na festivaloch. Nedovoľte, aby vás tie slová dostali, pretože ľudia budú kecať sračky bez ohľadu na to, kto ste. To sú naše tri pravidlá. Budujeme hnutie ľudí, ktorí ich dodržiavajú. A dúfam, že jedného dňa bude toto hnutie také veľké, že bude žiť ďalej aj bezo mňa.

A moja posledná otázka: Váš set znie oveľa tvrdšie než vaše nahrávky na Spotify. Robíte to zámerne?

Evan: Mám pocit, že naživo sme jednoducho o niečo tvrdší, než by ľudia možno čakali, pretože hráme hlavne naše najväčšie skladby. Možno im naživo pridáme trochu väčšie gule. Keď idem na koncert nejakej kapely, chcem, aby naživo znela tvrdšie než na nahrávke. Takže sa snažíme robiť presne to isté.

My teda ďakujeme a dúfame že sa uvidíme v Prahe!

Evan: Áno, už sa tešíme!