Kultové Zombie EP dostalo fenomenálne pokračovanie. The Devil Wears Prada – ZII (Recenze)

Počas albumového cyklu The Act sa hovorilo o tom, že Prada má v šuflíku niekoľko konceptov na pokračovanie legendárneho EP Zombie. Vyše jedenásť rokov po vydaní tohto kultového počinu sme sa dočkali. Oplatilo sa vydržať.

Vydanie prvého EP, ktoré sa tematicky sústredilo na zombie apokalypsu znamenalo pre Pradu značný kariérny prelom. Aj keď bolo toto EP tematicky zasadené do prakticky jednej z najviac „trendy“ popkultúrnych tematík, znamenalo pre TDWP aj prechod k serióznejšiemu a dospelejšiemu prístupu k hudbe. Postupom času sa z tejto kapely stala jedna z najdôležitejších a najrešpektovanejších kapiel v celom žánri. Pradu po predošlom mimoriadne dospelom, a inak fenomenálnom, albume The Act odpisovala malá skupina ľudí, najmä kvôli absentujúcim „heavy“ prvkom.

Aký iný koncept, než ten, ktorý sa týka zombie apokalypsy, je najlepšie oživiť počas prebiehajúcej svetovej pandémie? Kapela rozvírila vodu slovami, že ide o jej najtvrdší materiál doteraz a s dvoma uvádzajúcimi singlami tieto slová dokonale potvrdila. EP otvára bez akýchkoľvek okolkov a dodatočných rečí agresívny track Nightfall. Ten charakterizuje centrálny, thrashovo ladený riff. Tento neúprosný riff podporujú elektronické atmosferické prvky, ktoré nadväzujú práve na spomínaný predošlý album. ZII skutočne od prvých sekúnd pôsobí ako dospievanie konceptu, ktorý TDWP načali pred jedenástimi rokmi. Nightfall znie ako revisit starého metalcorového soundu po jedenástich rokoch. Úplne dokonalým odkazom práve na starý Zombie, a éru „párty“ metalcoru sú záverečné sekundy tracku, ktoré avizujú prichádzajúci, záverečný breakdown skupinovými vokálmi a chytľavým one-linerom „They rise at night fall“.

Forlorn uberá z thrashového tempa a stavia skôr na rytmickom, chytľavom a stále neúprosnom riffe. Jeremyho spev hrajá v tomto tracku prominentnejšiu rolu ako na Nightfall a ďalej dotvára zúfalú, miestami až cynickú atmosféru, plynúcu práve z desaťročia bojovania proti zombíkom. Všeobecne, ak prvý Zombie charakterizovala chaotickosť, surová atmosféra a skľúčenosť, tak druhý stavia na podobné emócie, avšak cítiť z nich istú akceptáciu toho, čo sa deje a istý triezvy náhľad na tieto emócie. Znova, tak ako pri predošlom albume by sa to dalo popísať ako dospelý pohľad, avšak, používam ho nerád, pretože, dospievanie pri kapelách často znamená rádiový posun – čo pri tomto albume rozhodne neplatí.

Úvodný singel, Termination, je opäť najmä nasraným trackom. Nepoľavuje ani na sekundu a každou ďalšou len viac a viac poslucháča ubíja, či už Mikovým agresívnym ručaním, alebo Jeremyho spevom. Melodický refrén, ktorý podčiarkuje nefalšovaná zúfalosť zosilňuje celkovú atmosféru. No a záverečný breakdown je už len výsmech do uší poslucháča. Ak niekto vravel, že Prada už nevie robiť tvrdé tracky, tak toto je najjednoduchšia odpoveď na túto kritiku.

Predposledný track, Nora, odzbrojí s riffom, pripomínajúcim francúzskych eko-metalistov Gojira. Valiaci sa, neutíchajúci riff a chaotické bubnovanie a nasratý Mike. Tri minúty dookola. Chvíľu sa objaví Jeremy vo vzdušnom, atmosferickom verši, ktorý ponúka chvíľu na vydýchnutie, ako inak, len na to, aby poslucháča znova zrazil k zemi finálnym výbušným breakdownom.

Contagion je sobášom krásky a zvieraťa. Začína sa ako milá, emocionálna klavírna balada a takýto je aj jej refrén. Na klavír a Jeremyho spev sa ihneď nabalí temný riff, ktorý počas ubiehajúcich sekúnd tracku len ďalej a ďalej „stemnieva“. Koľká škoda, že sme už na konci.

TDWP od vydania predošlého Zombie albumu nevedia vydať zlý materiál. Svedčí o tom každý jeden album, ktorý doteraz vydali. A potvrdzujú to aj teraz. A ak sa pri poslednom albume špekulovalo, že Prade dochádzajú nápady, že budú smerovať do rádiových vôd, tak ZII je dokonalým kopom na bradu pre všetkých, ktorí o schopnostiach tejto kapely pochybovali. Niekoho možno zamrzí, že ZII nemá tak priame referencie na zombie tematiku, tak ako to bolo pri prvom EP, kedy intro tracku tvorilo štartovanie motorovej píly, breakdowny sa oznamovali strieľaním zo zbrane a podobne. To je však v mojich očiach len malá chybička a v konečnom dôsledku sa tak celé dielo počúva o to lepšie ako hudba, nie ako zhudobnený príbeh. Nerád albumy hodnotím číselne, ale je to Prada. Čo iné by to bolo ako 10/10?

13. 2. 2013 – v toto na oko banální datum vzniklo něco, co z původního skromného a ne úplně sebevědomého článku přerostlo v nynější podobu. Právě v tento den totiž světlo světa poprvé spatřila Klubovna. Z původně hudebně publicistické rubriky na jednom z webzinů vznikl samostatně soběstačný projekt, který se však snaží navázat na původní ideu. Nedělat ze svých fanoušků pouhé bezduché konzumenty, ale aktivní součást celého mimořádně interaktivního projektu.

Sleduj nás na: