GRANDSON: „Pri každom jednom koncerte na tomto turné ide časť výťažku z predaja plagátov a kópií nového albumu miestnym organizáciám, ktoré robia prácu, v ktorú verím.“ (ROZHOVOR)

O chvíľu nás čaká dlho očakávaný koncert Grandsona v prahe, ale my sme boli samozrejme rýchlejší, a stihli sme pre vás speváka vyspovedať ešte pred tým než sa vôbec dostavil do Českej republiky! Spríjemnite si campenie v rade a poďme sa spolu pozrieť čo nám grandson prezradil.

Ahoj, vitaj späť v Európe! Sme veľmi radi, že ťa tu máme. Hneď na úvod – ako sa ti páči cestovanie po Európe?

Veľmi. Fakt to milujem. Páči sa mi, že som teraz ďaleko od Ameriky a že som obklopený vecami, ktoré pôsobia stabilnejšie a trvácnejšie. Veľa vecí v Amerike má pocit, akoby sa mohli každú chvíľu rozpadnúť, akoby boli umelo postavené na hodnotách a ideáloch, ktoré už dnes nedávajú zmysel. Byť tu medzi staršími inštitúciami a hrať pre publikum, ktoré je o niečo živšie a energickejšie, mi dáva pocit spolupatričnosti. Ten pocit tu cítim od začiatku a som zaň naozaj vďačný.

Tvoj nový album INERTIA pôsobí, akoby bol o tom, byť niekde zaseknutý, ale zároveň sa snaží klásť odpor. Čo pre teba znamenalo slovo „inertia“ počas tvorby albumu?

To je dobrá otázka. Mal som pocit, že v živote je veľa vecí, ktoré berieme ako nevyhnutné – a pritom je dôležité ich spochybňovať. Rozhoduješ sa v živote na základe pocitu, že máš stále možnosti a slobodu voľby, alebo len nasleduješ cestu, ktorú ti niekto iný povedal, že je tá správna? Pre mňa sa táto téma objavovala dosť často, hlavne pri pocite, ktorý dnes veľa ľudí má ohľadom toho, kam svet smeruje, a pri konflikte medzi generáciami. Je strašne ľahké nadobudnúť pocit, že všetko je dané a nevyhnutné – a z toho potom prichádza beznádej. Chcel som preto spraviť skladbu, ktorá ľudí prinúti zamyslieť sa nad tým, či svet jednoducho prijmú taký, aký je, alebo sa ho budú snažiť meniť.

Tento album pôsobí nahnevanejšie, ale zároveň osobnejšie a sebareflexívnejšie než tvoje predchádzajúce nahrávky. Čo sa medzi týmto albumom a tými predošlými zmenilo – emocionálne alebo politicky?

Politicky sa toho za tie dva roky medzi albumami zmenilo strašne veľa. Tam, kde žijem, Amerika čoraz viac skĺzava k fašizmu a k oslabovaniu demokracie vo svete. Je stále menej priestoru na kritické myslenie, menej priestoru pre žurnalistiku a slobodu prejavu. Toto všetko sa dialo v čase, keď som bol neustále na turné. Vlastne som si veľmi nedal pauzu od koncertovania, aj keď som si oddýchol od písania. Sledovať, ako sa svet mení cez ľudí a komunity, pre ktoré túto hudbu robím, ma dosť ovplyvnilo v tom, akým smerom som sa chcel hudobne posunúť.

Aj rozhodnutie vydať album nezávisle, spolupracovať s charitami a miestnymi komunitami v každom meste, kde hráme, bolo súčasťou snahy mať úprimnejší a hlbší vzťah s ľuďmi, ktorí ma podporujú. Chcem, aby ľudia, čo prídu na koncert Grandsona v akomkoľvek meste alebo krajine, cítili skutočný pocit spolupatričnosti a hrdosti. Práve toto všetko urobilo tento album takým iným než tie predchádzajúce.

Niektoré skladby znejú ako protestné piesne, iné sú veľmi osobné. Ako sa rozhoduješ, kedy má byť skladba výzvou k akcii a kedy osobnou výpoveďou?

Snažím sa hlavne nasledovať to, ako sa cítim, a dostať sa k podstate toho, čo chcem povedať. Niekedy pomôže hovoriť z vlastnej perspektívy, lebo tým myšlienku viem vyjadriť silnejšie. Inokedy je lepšie trochu vystúpiť zo seba a rozprávať príbeh konkrétneho človeka alebo hovoriť o svete ako celku. Nechcem sa však ako autor dostať do pohodlia alebo písať podľa nejakej šablóny. Úprimne verím, že úlohou alternatívneho umelca je neustále vyzývať publikum, aby spolu s ním rástlo. Preto skúšam rôzne pohľady a rôzne prístupy pri rôznych skladbách – a vďaka tomu ma písanie stále teší a baví.

Tvoja hudba bola vždy otvorene politická. Máš niekedy obavy z negatívnych reakcií fanúšikov, alebo je práve táto konfrontácia celý point?

Áno, myslím si, že dnes existuje strašne veľa priestorov, kde sa ľudia s progresívnymi názormi cítia ohrození, pod útokom. A ja som chcel vytvoriť priestor, ktorý je vyslovene pre tieto komunity. Nechcem skrývať to, kým som, ani to, v čo verím. Nemyslím si, že by pre mňa ako umelca stálo za to robiť kompromisy len preto, aby som oslovil širšie publikum s oslabeným, zriedeným posolstvom.

Veľa zo svojej energie vkladám do zosilňovania hlasov ľudí, ktorí sú v spoločnosti na okraji, ktorí si zaslúžia bojový pokrik, niekoho, kto sa za nich postaví. A keďže moja hudba je politická už dlhý čas a občas sa stane virálnou, je úplne nevyhnutné, že sa vždy nájdu skupiny ľudí, ktoré na ňu naskočia len preto, aby kritizovali to, čo sa snažím povedať.

Ale tým, že túto zodpovednosť prijímam a beriem tie údery, dúfam, že to inšpiruje aj ďalších ľudí, aby boli odvážni sami za seba. A keď niekedy zažijem odpor – alebo keď len pomyslím na ten druh odporu, ktorému fanúšikovia Grandsona čelia každý jeden deň len za to, že sú sami sebou, že milujú toho, koho chcú milovať, alebo sa obliekajú tak, ako chcú – veľa ľudí zápasí s touto generačnou priepasťou so svojimi rodičmi, alebo so svojou vládou.

A v porovnaní s tým všetkým mi pár nahnevaných ľudí na Instagrame príde úplne v pohode. To zvládnem. Budem v poriadku.

Okrem toho, že pomáhaš komunitám, založil si aj „XX Foundation“, ktorá podporuje duševné zdravie a otázky sociálnej spravodlivosti. Čo ťa viedlo k tomu, aby si vybudoval niečo aj mimo hudby?

Vracia sa to k tomu, že z možnosti chodiť do rôznych miest mám strašne veľa. A čím som starší, tým viac – keď prídem do nejakého mesta piaty, šiesty alebo siedmykrát – chcem za sebou zanechať niečo skutočné a hmatateľné. Niečo, čím sa môžem tým komunitám aspoň trochu odvďačiť za to, čo mi dali.

Pri každom jednom koncerte na tomto turné ide časť výťažku z predaja plagátov a kópií nového albumu miestnym organizáciám, ktoré robia prácu, v ktorú verím – či už ide o queer podporné siete alebo pomoc migrantom, ktorí sa snažia začleniť do nových komunít. Nejde len o to, že sa vyzbiera trochu peňazí, ale aj o to, že ľudia z týchto organizácií sú označení na Instagrame alebo prídu na koncert, čo môže byť pre nich taký nečakaný bonus.

Veľa ľudí, ktorí sa venujú aktivizmu a komunitnej práci, je často zle platených a sami bojujú s duševným zdravím. Preto mi to celé dáva úplný zmysel – moja hudba je politická, a tak je pre mňa prirodzené snažiť sa aspoň malým spôsobom ovplyvniť komunity aj mimo samotnej hudby.

Myslíš si, že protestná hudba má dnes, v dobe algoritmov a krátkej pozornosti, stále rovnakú silu?

Dobrá otázka. Úprimne, neviem… ale krátka odpoveď je áno. Verím v silu a účinnosť nenásilného protestu. Verím v umenie, satiru, hudbu – verím, že tieto veci dokážu spájať rôzne komunity a meniť pohľad ľudí na svet. Niekto mi raz povedal, že jedna pesnička síce nezmení celý svet, ale dokáže ľuďom pripomenúť, že svet sa stále dá zmeniť.

Algoritmy určite sťažujú situáciu, hlavne ak je tvoje posolstvo podvratné alebo ak kritizuješ systém, v rámci ktorého tie algoritmy fungujú. Je to boj do kopca. Na druhej strane, ani v minulosti to nebolo jednoduché – v 20. storočí boli umelci odkázaní na veľké vydavateľstvá a korporácie, aby sa ich hudba dostala do rádia alebo k ľuďom. Vždy tu existovali systémy, ktoré sťažovali umelcom hovoriť úprimne a priamo od srdca.

Zároveň si však myslím, že tie isté algoritmy, ktoré často znehodnocujú prácu umelcov, ju v niečom aj demokratizujú. Dávajú dieťaťu v izbe rovnakú platformu a rovnakú šancu ako najväčším hviezdam na svete. Vďaka tomu sa môže ozvať viac hlasov a viac ľudí má možnosť spievať o svojich vlastných skúsenostiach. A ja dúfam, že to stále niečo znamená.

A každému, kto ešte pochybuje o tom, či má protestná hudba dnes zmysel, by som odporučil prísť na môj koncert. Tam je vidieť, ako sa ľudia naozaj prepájajú cez texty, ich posolstvo, a navzájom medzi sebou. Preto sa snažím mať v sete moment, keď sa ľudia rozhliadnu okolo seba a uvedomia si, že sa deje niečo väčšie než len ich vlastná skúsenosť. Tento pocit je možný práve vďaka piesňam, ktoré píšem.

A tvrdil by som, že ten pocit – pocit komunity, lásky a podpory – je oveľa silnejší než čokoľvek iné. Dokáže ľudí povzbudiť, aby pokračovali v boji a nevzdávali sa.

Pomohla ti práca na albume INERTIA niečo spracovať, alebo to naopak niektoré veci ešte viac sťažilo?

Áno, určite. Proces tvorby tohto albumu – môjho prvého, ktorý bol taký „osekaný“ a zároveň úplne iný než moja doterajšia hudba – vo mne znovu zapálil tvorivý oheň. Myslím si, že veľa umelcov v mojej pozícii, po takmer desiatich rokoch tvorby a koncertovania po celom svete, keď som dosiahol veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo, môže mať pocit určitej prázdnoty.

Keď robíš tú istú vec veľmi dlho, je ťažké nachádzať v nej rovnakú mieru uspokojenia. Práve preto ma tvorba INERTIA úplne iným, kreatívnym spôsobom, než na aký som bol zvyknutý, znovu nakopla a dodala mi novú energiu ako umelcovi. Obmedzenia, ktoré som si vtedy sám nastavil – v tom, ako píšem piesne a o čom píšem – viedli k veľmi tvorivým a nečakane zábavným nahrávacím session.

Úprimne cítim, že som vďaka tomuto albumu znovu našiel nádej. A hoci tie piesne nie sú priamo o mojom duševnom zdraví, práve ono v tom zohralo veľkú rolu. Nemohol by som hovoriť o týchto témach smerom von, keby som sa zároveň nezačal lepšie starať sám o seba.

A aké je to byť slobodný a nezávislý od vydavateľstva?

Ha! Je to dobré, je to fajn… je to iné. Je to ako keď sa prvýkrát odsťahuješ z domu. Máš zrazu veľa slobody a nezávislosti, ale zároveň si musíš sám vymeniť žiarovku, vieš.

Myslím si, že hudobný priemysel sa mení – a vlastne nielen hudba, ale čokoľvek robíš, nech už je to povolanie alebo vášeň. Niekedy je lákavé ísť tou „bezpečnou“ cestou, ale čoraz viac vidíme, že žiadna bezpečná cesta vlastne neexistuje. Technológie, na ktoré sa spoliehame, sa menia neuveriteľne rýchlo a nikto z nás presne nevie, ako sa spôsoby, akými dnes fungujeme, v krátkom čase radikálne zmenia.

Poznám veľa ľudí, s ktorými som vyrastal a ktorí sa rozhodli neísť za svojou vášňou, ale zvoliť si istotu – a dnes im ich prácu berie umelá inteligencia. Rovnakú filozofiu vnímam aj pri rozhodnutí ísť s mojou hudbou nezávislou cestou. Bolo to trochu desivé a neisté, ale radšej vsadím na vlastnú schopnosť rozprávať tieto príbehy a robiť čo najlepšie koncerty, aké viem, a veriť, že moji fanúšikovia ma na tejto ceste podržia.

Tomu verím oveľa viac než sľubom nejakého vydavateľstva. Je možné, že v budúcnosti by som bol otvorený nejakej strategickej spolupráci s inou mediálnou spoločnosťou, ktorá by mi pomohla zosilniť moje posolstvo. Ale nikdy viac nepôjdem slepo tou „bezpečnou“ cestou.

A na záver – po vydaní niečoho takého intenzívneho, ako je INERTIA, ako dnes pre teba vyzerá zábava? Možno teraz alebo po skončení turné?

Vyzerá to ako skok z balkóna do rúk ľudí. Úprimne, ani neviem, čo by som povedal iné. Momentálne je pre mňa zábava zísť z pódia spotený, úplne vyčerpaný a „vybúriť sa“ – presne takto sa uvoľňujem.

Milujem to, som za to neskutočne vďačný a je to krásna vec, že to môžem robiť. Hranie koncertov. To je celé.

Taktiež ďakujeme Rock for People za možnosť tohto rozhovoru a vidíme sa 12.2. v Prahe!