GRANDSON A JEHO PRAŽSKÁ SHOW, KTORÁ NEPRINIESLA LEN HUDBU, ALE ROVNO AJ PROTEST! (REPORT)
Ak by sa dal štvrtkový večer 12. 2. zhrnúť jedným slovom, bolo by to určite úplné šialenstvo, samozrejme len v tom najlepšom výsledku! Keď na stage vyletel energetický spevák Grandson, SaSaZu sa v sekunde premenilo na krásny bordel. Pot, moshpit, hlasivky na hrane životnosti a texty kričané ako kolektívna terapia generácie, ktorá má už fakt dosť. Možno by sme včerajšok mohli nazvať dokonca ako reset nervového systému cez basy, ktoré ti rozvibrovaly aj traumy z roku 2016.
Večer odštartovali Vower a išli na to okamžite bez nejakej pomyselnej brzdy. Žiadne zahrievacie kolečko, rovno tvrdé gitary a screamy, ktoré ťa na mieste odpália. „Stuck“ rozkoplo dvere, „Deadweight“ vytvorilo tvrdú atmosféru a pri „Dawn in Me“ už bolo publikum naštartované. Zvuk špinavý presne tak, ako to pri tvrdej hudbe má byť, predskokani určite priniesli všetko, čo si človek môže na koncerte len priať.
Keď na stage vybehol Grandson, intenzita vystrelila do astronomických výšin. Otvoril novinkami „AUTONOMOUS DELIVERY ROBOT“ a „BURY YOU“ z albumu INERTIA a od prvej minúty bolo jasné, že live verzia je o dosť tvrdšia než štúdiovka. Basy vibrovaly tak, že sa na mobiloch rozostrovala kamera, svetlá rezala tmu a moshpit sa rozbehol okamžite, čo začal prvý refrén, ani crowd surfers nečakali moc dlho (že, Min?). Setlist mal perfektný flow, nové veci znely drsne a aktuálne, no nezabudlo sa ani na to, čo ho dostalo tam, kde je dnes.
Pri „We Did It!!!“ sa klub zmenil na jeden veľký zborový krik, palce hore vo vzduchu, „Stigmata“ priniesla energiu, kde nejde len o hudbu, ale o priame ventilovanie frustrácie. Grandson pôsobil ako leader protestu. Kontrolovaný chaos, ktorý držal celý večer pokope.
Po „LITTLE WHITE LIES“ prišiel moment, ktorý koncert posunul zase do úplne iného smeru. Grandson otvorene vyjadril nesúhlas so stranami SPD a ANO, celým priestorom sa nieslo hlasné „fuck SPD“ a „fuck ANO“. Bolo to priamočiare a surové. Publikum reagovalo okamžite ako jeden hlas.
Silný moment taktiež prišiel s coverom „Masters of War“ od Boba Dylana. V jeho podaní skladba nepôsobila ako retro vsuvka, ale ako ostrý komentár k súčasnosti. Atmosféra zhustla, publikum stíchlo a potom reagovalo o to intenzívnejšie. A keď už sme pri tých intenzívnych momentoch, do setlistu sa dostala aj akustická verzia songu „Heather“, a poviem vám, ani jedno oko nezostalo suché, dokonca aj samotnému spevákovi ušla slza. Samozrejme svetlá zapaľovačov a flashlightov na mobiloch zaplnila celé publikum.
Hneď potom ale prišla odmena pre dlhoročných fanúšikov – „Fallin (Temptation)“. Úplná nostalgia, nikto nečakal, že sa tento song v setliste objaví. Perfektné pripomenutie, odkiaľ to celé začalo. Moment, keď si OG fans vymenili pohľady typu „pamätáš si ešte vôbec lyrics?“.
Medzi skladbami sa vracal aj k témam mentálneho zdravia, inklúzie a spolupatričnosti. Hovoril otvorene a úprimne, komentoval problémy rasizmu, radikalizmu a fašizmu úplne bez servítky. V kontexte jeho tvorby to dávalo úplný zmysel, jeho koncerty nie sú len o silných dropoch a hluku, ale aj o tom, že sa ľudia na chvíľu cítia menej sami a že majú silu pohnúť svetom.
Encore už bol čistý výbuch: „WWIII“, „Riptide“ a „Stick Up“ vyžmýkali z publika posledné percentá energie. Pot, krik, posledné refrény na hrane hlasiviek a samozrejme úplne šialený obrovský moshpit. Žiadne šetrenie síl, už to bolo treba len doraziť.
Výsledok? Rockový večer s presahom do všetkého pre mladých ľudí dôležitého. Hlasný, politický, miestami chaotický, ale presne tým spôsobom, ktorý nás baví. Koncert, ktorý nebol len o tom, čo sa hralo, ale aj o tom, čo sa cítilo. A to je vibe, ktorý si zoberieš domov ešte dlho po tom, čo ti prestane pískať v ušiach a odsekne sa ti krk z headbangovania.
Text: Kayu // Foto: Lucka
