Siedmy album priekopníkov popových refrénov a hardcorových breakdownov, A Day To Remember, je zlý. O to smutnejšie to je najmä kvôli faktu, že album bol sprevádzaný veľmi nešťastným release cyklom.

Prešli štyri roky odkedy A Day To Remember dostali kľúče od mesta Ocala, ktoré sa v priebehu rokov stalo ústrednou témou niekoľkých podarných piesní. Vcelku slušná odmena za celoživotné dielo, no nie? A tu sa končí všetka pozitivita. Prešli štyri roky a toto bolo najlepšie čo A Day To Remember môžu ponúknuť?

Pôvodný release tohto albumu spadal ešte na dávny november 2019. Prešiel zhruba rok a pol od originálneho dátumu a dočkali sme sa. Tento album však mal ostať radšej na poličke. Neviem ani či chcem pokračovať. Táto myšlienka ma sprevádzala nie len počas celého počúvania tohto albumu a straší ma aj pri písaní tejto recenzie.

You’re Welcome bol podľa slov kapely odložený kvôli problémom s produkciou a nedokončenému artworku. Prešiel rok a pol a produkcia je… nuž, minimálne zvláštna. Je v nej počuť o čo ADTR šlo, to určite áno. Zámer bol urobiť zvuk veľký, štadiónový. Potom ho navyše ešte okoreniť modernými elektronickými prvkami, tak ako je to dnes v móde. A to sa na niektorých miestach reálne podarilo, hrsť refrénov znie celkom podarene a dynamicky. Avšak, nič svetoborné nečakajte. Najlepšia kvalita tohto albumu je, že na neho zabudnete hneď potom ako ho dopočúvate.

Nie je ťažké si tento album predstaviť na veľkých festivaloch popri zvučnejších menách. Ťažko sa vyhnúť prirovnaniam k menám ako Imagine Dragons či Maroon 5, aj keď to robím veľmi nerád a znie to smiešne. Ale ak sa odvážite si to pustiť, tak pochopíte. Škoda, že tieto piesne znejú ako slabý odvar týchto spomínaných kapiel. Tento album znie ako kríza stredného veku. Bohužiaľ. You’re Welcome je pop-rockový album. Nedá sa okolo toho chodiť dlho. A aj keď pop-rock rozhodne nie je zárukou nálepky „najradšej tento album nepočúvajte“, tak tento album si ju rozhodne zaslúži.

Okrem produkčného fiaska, ku ktorému sa o chvíľu ešte vrátim, tento projekt nemá žiadne tempo a je zbavený akýchkoľvek nápadov. Až na dve alebo tri piesne sa všetko nesie v rovnakom strednom polo-slaďákovom, polo-hlučnom refrénovom tempe a za celý čas sa prakticky nič nestane. Ako piesne na rozbitie tejto nudy dostaneme Last Chance to Dance (Bad Friend), ktorá rozhodne znie ako posledná šanca na akýkoľvek tanec s týmto albumom, aj napriek tomu, že je len štvrtou piesňou na albume. ADTR tu doslova prekvapí nu-metalovým rytmickým riffom a vcelku neofenzívnym refrénom. Všetky komplimenty sa postupne vytratia, keď si poslucháč uvedomí, že to znie ako Gideon z roku 2019. Bol teda tento album prerábaný potom ako sa vynorili prvé negatívne ohlasy prakticky po všetkých singloch, keď bol You’re Welcome avizovaný?

Okrem Last Chance sú tu ešte single Brick Wall, Resentment a Degenerates, ktoré možno rátať k tomu dobrému na tomto albumu, ale aj to je veľmi slabý podpriemer. Za najtragickejšiu pieseň celého albumu by som označil High Diving, ktorý znie ako veľmi zlý cover na Weezer. Nie, žeby ADTR vo svojej kariére žiarili filozofickými a prehnane múdrymi textami ale  „It’s hard to practice what you preach when life is a beach, I’m high diving so put up or shut up“ je už predsa len za hranicou znesiteľnej infantility.

Poďme sa ešte na chvíľu vrátiť k produkcii. To, že tento album znie tragicky potvrdzujú práve momenty, kedy ADTR pritvrdzuje. Najlepším príkladom je zrejme pieseň Permanent, kde sa z čista jasna objaví breakdown, ktorého tón gitár znie tak nechutne jednodimenzionálne, plocho a tupo, že ma to ako fanúšika jednoducho uráža. A uráža ma to aj kvôli spomínanému faktu, že album bol kvôli nedokončenej produkcii odložený. Iné piesne naopak znejú ako bahno (intro k Resentment), práve keď gitary aspoň sčasti ožívajú.

Ťažko hľadať pozitívne slová. Ak ste si prečítali túto recenziu ešte predtým ako ste si pustili tento album, tak You’re Welcome a prosím nerobte to. Radšej si dajtečokoľvek iné. Ak máte morbídnu chuť sa trištvrte hodinu týrať, tak veľa šťastia. Ja to v tomto momente pre istotu ukončím. Pre svoje vlastné dobro.

Text // Kubo