The Amity Affliction si napravujú renomé po poslednom albume (Report)
Austrálskych gigantov The Amity Affliction už nikomu netreba predstavovať. Kapela ktorá je na scéne viac než 15 rokov vydáva svoj v poradí siedmy album Everone Loves You …Once You’re Dead (ďalej už len Everyone). A oproti ich predposlednému albumu Misery znie Everyone rozhodne jednotnejšie a menej pozliepane.
The Amity Affliction bola kedysi jednou z mojich najobľúbenejších kapiel, ak nie najobľúbenejšia vôbec. Doteraz je ich druhý album – Youngbloods jedna z najlepších post-hardcore nahrávok aké som kedy počul. Amity som si nevedel vynachváliť ani pri ich ďalších dvoch albumoch Chasing Ghosts a Let The Ocean Take Me. Odvtedy však mám pocit, že sa trocha strácajú a nevedia nájsť pevnú zem pod nohami. Aký je teda Everyone?
Nuž, vo svojom jadre je to klasický Amity album. Texty sú tak temné a depresívne ako je to pri tejto kapele už zvykom, ale musím sa priznať, aj keď sa jedná o moju obľúbenú kapelu občas je toho už až príliš a rozhodne by v tomto smere prospela trocha variácie. Everyone sa začína s prísľubom, že po nevydarenom Misery sa vracajú naspäť k „heavy“ koreňom. Coffin, ktorý má ledva 2 minúty stihne poslucháča rozohriať tak akurát a v zápätí na poslucháča vybaľuje jednu z najviac heavy piesní v celom katalógu Amity.
Ďalej nasleduje All My Friends Are Dead, v ktorej keby nebolo počuť charakteristický hlas Ahrena Stringera, tak by som netušil, že ide o pieseň od Amity. A to bubnovanie! Nasledujúca pieseň, Soak Me In Bleach, je jednou z tých najlepších vecí čo som doteraz od Amity počul. A môže za to najmä veľmi dobrý a nákazlivý refrén. Proste – klasický The Amity Affliction.
No a potom sa to celé nejako stratí a vráti sa to, čo posledné albumy Amity tak ťažilo. Ako keby nevedeli kam chcú ísť ďalej, tak prešľapujú z miesta na miesto. Stredná časť albumu je veľmi hluchá a ťažko zapamätateľná. Nedá sa povedať, že je to zlé, lebo sú tam isté momenty – Baltimore Rain má vcelku chytľavý refrén, Forever je klasická Amity balada kde pekne vynikne „polospev“ Joela Bircha.
Ale chýba tomu niečo čo predošlé albumy Amity robilo tak neuveriteľne dobré na počúvanie. No a potom sú tu piesnie ako Aloneliness a Just Like Me, ktoré znejú ako niečo čo by som si predstavil skôr na albume Imagine Dragons ako v katalógu Amity. V niektorých piesňach Joel znie len tak do počtu. Born to Lose sa začne veľmi sľubne no potom sa úplne celý mood piesne vytratí a vráti sa až v záverečnom breakdowne, čo je škoda, lebo hlavný riff znie tak, že tá pieseň mohla byť skrátka oveľa lepšia ako je.
Nakoniec však poteší milé sólo vo Fever Dream a záverečná pieseň Catatonia je znova niečo čo pripomína, že Amity vedia robiť fakt dobrú hudbu. Treba však znova prizvukovať to, že Everytime sa počúva stále lepšie ako predošlý album Misery. Je po všetkých stránkach lepšie spracovaný. Experimentovanie so zvukom neznie tak príšerne silene ale naopak vkusnejšie.
Nakoniec sa to však počúva celkom dobre. Je to stále The Amity Affliction a táto partia z Austrálie vie urobiť hudbu tak, aby sa dobre počúvala. Chýba mi tu síce trocha viac zapamätateľných momentova keď na 36 minútovom albume je hluchých čo i len pár minút, tak je to bohužiaľ až cítiť až príliš. A zamrzia najmä po tom, ako sľubne tento album pôsobí v prvých desiatich minútach.
Autor: Kubo Bizub
