„Netuším čo napísať“. Twenty One Pilots – Scaled and Icy (Recenze)
Šiesty album amerických pop-rockerov Twenty One Pilots je po predchádzajúcom, pomerne úspešnom albume Trench, dvoma plnými krokmi vzad.
Twenty One Pilots na svojom najnovšom albume zhodili temný, tajomný kabát, ktorý ich sprevádzal na ich piatom štúdiovom počine, Trench. Ten sa doteraz stal jedným z najuznávanejších a najúspešnejších albumov kapely. Ihneď na úvod uvediem, že fanúšikom kapely príliš nie som. A o to viac ma počúvanie ich nového albumu Scaled and Icy ubíjalo.
Ihneď od prvej minúty mám pocit, že počúvam akýsi zlý bonusový obsah predposledného Weezer albumu. Ako človeku, pre ktorého bol toto, viacmenej, prvý seriózny kontakt (s výnimkou rádiových singlov) s Twenty One Pilots, som sa celkom zhrozil. Nie. Nie je to dobrý album a to poviem ihneď na začiatku. Najhoršie na tom je, že prvá pieseň Good Day je zrejme to najlepšie čo najnovší album tejto kapely ponúka. Feelgood vibe celej piesne je pomerne nákazlivý, to treba uznať. Avšak ubíja ho to, ako neoriginálne znie.
Choker začína industriálnymi elektrickými bubnami, ktoré znejú vcelku sľubne avšak ihneď sa na viažne infantilný synťák, ktorý končí všetky dobré pocity. Týmto smerom sa uberá celá skladba, syntetizér a industriálne bubnovanie tvoria kostru piesne, ktorú korení hymnický refrén a prazvláštne hmkanie, ktoré sa objavuje každú chvíľu. A keď mám pravdu povedať, neviem si nájsť jediné miesto v piesni, ktoré by ma chytilo. Všeobecne to celé znie ako „chcem sa cítiť dobre“ paródia na My Chemical Romance.
Shy Away je potrebné pochváliť, nie je to urážlivo zlá pieseň a popravde po rozdýchaní zlého pocitu nastoleného prvými dvoma piesňami je v skutku decentná. Relatívne príjemný pocit sa okamžite stráca s nasledujúcou piesňou The Outside, ktorá znie ako niečo čo som už v rádiu počul asi miliónkrát. A to je všeobecný problém celého albumu. Vzhľadom na to, že celý album sa snaž ísť cestou pozitívneho, farbistého albumu, tak sa okrem toho stráca aj inak celkom jasne rozpoznateľná tvár kapely. Korunnou urážkou The Outside je záverečný rapový verš.
Saturday je vzdušnou, hymnickou víkendovou oslavou, ktorú si viem predstaviť v rádiovom éteri. Opäť, nie je to urážlivo zlý track, čo je vcelku úspech. Ale tam zrejme všetka chvála končí. Podobne je na tom aj Never Take It pri ktorej som sa pristihol, že sa dokonca aj celkom zabávam. Štruktúra piesne je overená a v skombinácií s hymnickým power-popovým refrénom má podobne slušný rádiový potenciál ako predošlá, Saturday. Žeby sa dočkáme silného dojazdu v druhej polovici albumu?
Nie. Nedočkáme. Mulberry Street sa vracia do jemného, uvoľneného tónu. A na tomto mieste začínam identifikovať najväčší problém celej tejto nahrávky. Je extrémne schizofrenická. Album nemá jednu konzistentnú tvár ale konštantne skáče zo žánru do žánru, od powerpopových hymnických piesní k indie baladám. Úvodná pieseň zasa znie ako klavírna 80’s balada. Jednoducho bordel.
S pribúdajúcimi piesňami na konci albumu je pre mňa čoraz obtiažnejšie niečo písať. A počúvať je ešte náročnejšie. Snáď len, že No Chances je hádam to najhoršie na celom albume a jedno šťastie, že je to predposledná pieseň, pretože sa k nej nedostane hádam nikto. Twenty One Pilots sa v tejto piesni podarí síce dostať sa do svojho charakteristicky temného kabátu, ktorý je signatúrou tejto kapely, ale v kombinácií so zvyškom albumu a so snahou túto pieseň prispôsobiť zvyšku nálady albumu to znie… otrasne.
Po treťom kompletnom vypočutí albumu sa môj názor nijako nemení a čoraz viac sa prehlbuje. Škoda. Scaled and Icy skutočne nie je príliš dobrý album.
Text // Kubo
