Turnstile si za dekádu pôsobenia na americkej hudobnej scéne právom vybojovala titul jednej z najkreatívnejších a najuznávanejších kapiel moderného hardcoru. Svojrázny a ikonický „feelgood“ hardcore nestráca svoju tvár ani na tretej nahrávke, kde ešte viac vypichuje všetko, čo Turnstile doteraz robilo tak unikátnou a zábavnou kapelou.

Treťorodený album Turnstile sa začína pomerne nenápadne, klasickou hardcorovou odtrhovačkou Mystery. Zasnené, vzdušné intro pomerne rýchlo vystrieda explózia energie, ktorú komplimentuje spevavo-kričaný refrén. Pocit stereotypnej hardcorovej dosky okamžite začne naštrbovať druhá pieseň, Blackout, na ktorej od prvej sekundy zaujme 80’s zvuk bubnov, ktorý vybuchne do jednoduchého, ale o to viac skvelého sóla na bicie. Už v tomto moment si kapela dokazuje, že si môže robiť takpovediac čo chce a bude to znieť dobre. A to sme ešte len na začiatku.

Prvý, ozaj zvláštny zvrat vo zvuku prináša dvojica Don’t Play a Underwater Boi. Zatiaľ čo prvá spomenutá mixuje pomerne agresívny hardcorový zvuk s poriadnym latino-funkovým zvukom, tá druhá nám naservíruje plný tanier Title Fight nostalgie. Vzhľadom na singel Alien Love Call, to nie je až také prekvapenie. Turnstile aj tento shoegazovo-grungový zárez vychádza veľmi dobre a predstavuje príjemné spomalenie po troch vcelku agresívnych songoch.

Holiday pokračuje ako veľmi dobrá feelgood hardcorová rezačku a minútový jamový interlude Humanoid/Shake it up je vlastne breakdown v jednom krátkom, priamo k pointe tracku. Endless pozdvihuje z obyčajnej hardcorovej piesne neskutočne chytľavá twostepová bubnová linka, pretrvávajúca prakticky počas celej piesne. Skombinujte to dokopy s chytľavými gangovými „jeee jeee jeee jeee“ a o zábavu je postarané.

Fly Again je zaujímavou náladovou otočkou a mojim osobným favoritom. Introspektívny a až vyslovene emo text „Do you really wanna fly again?“ a „Still can’t fill the hole you left behind“ je niečo, čo od Turnstilu vyslovene nečakám, ale o to lepšie padne. Následný, spomínaný Alien Love Call znie ako duševné pokračovanie predošlej piesne, ktorej myšlienka tu vágne nadväzuje. Zvukovo je to však niečo úplne iné ako to, na čo sme pri Turnstile zvyknutí. Veľmi vzdušný, zasnený a pastelový zvuk – Alien Love Call znie tak, ako vyzerá obal albumu.

Vytrhnutie zo sna prichádza vo forme Wild Wrld. Opäť veľmi chytľavý, energický feelgood track, ktorý spoločne s Endless u mňa figuruje ako favorit dosky, hneď po spomínanom Fly Again. A znova je to práve bubnovanie, ktoré pre mňa robí celý track. Tu je to však ruka v ruke s extrémne chytľavým gitarovým riffom, ktorý krásne odkazuje na 90’s hardcore. Na tejto doske počuť fakt všetko. Od Bad Brains po Title Fight, či rôzne latino kapely, ktoré sa ani neodvážim menovať. Podobne energická bomba je aj track Dance-Off, ktorý svojmu menu neostáva nič dlžný. Začínam mať problém si vybrať spomedzi všetkých refrénov ten najchytľavejší.

Zaujímavým zvratom je 80’s popovo inšpirovaný New Heart Design, ktorý úplne bezproblémovo mieša retropop s moderným hardcorovým zvukom. Vzniká tak zaujímavý, hymnický track, ktorý si viem pokojne predstaviť hrať popri Bon Jovim na vypredanom štadióne. Takto sa má robiť arénový rock. Zaujímavo, kreatívne a s dušou. Aby agresívna duša však príliš dlho netrpela, prichádza pieseň, ktorá by si zrejme pomerne ľahko (asi najľahšie z celej dosky) našla miesto na predošlom albume, T.L.C.. Nakoniec prichádza už len interlude No Surprise, (extrémne chytľavý interlude, nutno podotknúť. Možno je mi troška ľúto, že nebol rozvinutý v plnohodnotný track) a záverečná rozlúčka s albumom, Lonely Dezires, ktorá taktiež ako Alien Love Call featuruje britského interpréta Blood Orange, ktorý outru dodáva ešte troška exotického korenia. Ale v konečnom dôsledku je to klasická hardcorová odtrhovačka na záver.

Glow On je vskutku zaujímavá doska. Popri jej počúvaní som mal sťažka pocit, že ide o hardcorovú nahrávku, avšak s každým ďalším vypočutím si myslím, že ide len o veľmi dobre prevedenú extenziu toho, čo všetko môže hardcore a hardcorová scéna znamenať. Kvetinový hardcore, latino hardcore, soft-hardcore. Všetko sú to nálepky, ktoré možno použiť na hudbu Turnstile. Na konci dňa sú však všetky tieto nálepky úplne irelevnatné, pretože jediné na čom záleží je to, že Glow On je sakra dobrý kus hudby. Všetko šlape ako má a ešte o trocha lepšie, výlety mimo klasickej hardcorovej schémy sú zaujímavé a úprimné. Myslím, že nikoho neprekvapuje, že Turnstile zas a znovu prichádza s hardcorovou nahrávkou roka.

Text // Kubo