Neck Deep sa vracia po troch rokoch s odvážnym albumom All Distortions Are Intentional (Recenze)
Waleský poppunkový gigant sa po troch dlhých rokoch pripomína s novým albumom, ktorý je doteraz ich najdospelejšou a najambicióznejšou doskou. Po ponorení do albumu však ostáva v ušiach pár nezodpovedaných otázok.
Neck Deep se to třech letech vrací s novým albem
Keby sa svet neocitol v situácií v akej sa nachádza, mohli sme si Neck Deep užiť na Rock for People a zrejme precítiť štvrtý počin tento kapely v trocha inej nálade. Začneme všetkým tým, čo je na tomto albume dobré a čo teší. All Distortions… je dobrým albumom na príjemné letné počúvanie či posedenie pri grile. A ako inak, aj na posedenie pri pive a skejte. Nachádzajú sa na ňom skutočne dobré piesne – menovite to sú Sick Joke, When You Know alebo Lowlife, ktorému prepáčime trocha zlý text. Hudobne sú to všetko veľmi dobré skladby so zvukom podobným In Bloom – hitu z predošlého albumu.
Neck Deep sa už na ich predošlom albume začali zaoberať tým ako vniesť do ich tvorby trocha viac dospelosti a ako osviežiť ich zvuk, pričom však stále bolo cítiť ich predošlé korene v punku čo cítiť napríklad aj hosťovaním Sama Cartera z Architects v bangri Don’t Wait. All Distortions… v tomto prípade experimentujú zo zvukom hlavne v popovej strane poppunku, čo však nie je kameňom úrazu tohto albumu.
All Distortions… treba pochváliť za odvahu prísť v dnešnej dobe s koncepčným albumom, pretože hudobná produkcia je nesmierne zameraná na single ako na celé albumy. Konceptom celej nahrávky je v tomto prípade uvedomenie si všetkých rôznych zákutí života a lásky. Album je rozprávaný z prvej osoby protagonistu Jeffa vo svete ktorý je pomenovaný ako Sonderland. Welšania v tejto sfére nemajú žiaden problém, práca s emóciami a polemizovanie o živote ako takom bola vždy ich silnou stránkou.
Problémy tohto albumu však tkvejú niekde úplne inde. Osobne musím povedať, že aj keď album zbehne za svojich celých 40 minút celkom rýchlo piesne sú všetky tak trocha príliš „pekné“. A ku koncu už tak trochu aj strácajú paru. K punku, nech je akokoľvek popový patrí trocha nasranosti a trocha ostrosti. Celý album znie na môj vkus príliš jemne a sladko. Nepomáha mu ani zvláštne striedanie tempa medzi rýchlejšími a pomalšími, miestami až akustickými, piesňami. Ťažko v tomto prípade hovoriť o agresívnejších a jemnejších piesniach – aj vďaka tomu, že album znie tak zasnene a nemôžem si pomôcť – cukríkovo.
Najvhodnejšie prirovnanie pre tento album je asi (ne)slávny self-titled album od Blink-182, ktorý značne zmenou zvuku rozdelil celú fanúšikovskú základňu. All Distortions… rozhodne nie je zlý album a schováva vcelku podarené piesne (znova musím pochváliť Sick Joke) avšak aj napriek ochote experimentovať a ísť vlastnou cestou, príliš veľa piesní znie až príliš bezpečne a vatovo.
Nakoniec už len ostáva dúfať, že na ďalší album Neck Deep nebudeme musieť čakať tak dlho a že chalani z Walesu prídu na to ako urobiť dospelý punkový album o čosi zaujímavejšie.
Text: Kubo Bizub
