Experimenty z francúzskej kuchyne. Landmvrks – Lost in the Waves (Recenze)
Francúzka kapela Landmvrks na svojom treťom albume pokračuje na vlne pozitívne znejúceho mixu metalcoru a hardcoru, ktorú osedlala už na predošlom albume. Lost in the Waves znie ako prirodzený krok vpred. Narozdiel od poslednej dosky však prekvapí aj niekoľkými zaujímavými experimentami.
Landmvrks je na európsku scénu pomerne unikátna kapela. Ich signature sound je veľmi jednoduchý na rozoznanie. Ako prvý zaujme hlavne štekavý prejavu Florentina, ktorého sme si mohli vypočuť aj na brilantnej doske Skywalkeru. Alebo je to metalický, rezavý sound gitár, ktorý nie je replikovaný široko ďaleko. No a nakoniec, je asi najväčšou devízou práve ich zvuk, ktorý možno pomenovať ako Landmvrks je šťastná, miestami až letne znejúca príchuť metalcoru, ktorú veľmi unikátne mixujú s hardcorovými koreňmi.
Lost in the Waves ukazuje veľmi dobre, prečo je Landmvrks dnes obľúbenou kapelou, hlavne na európskej scéne. Zároveň však badať aj jemné chybičky krásy v tvorbe tejto kapely. Doska sa začne veľmi silným, úderným kombom, eponymnou piesňou a piesňou Rainfall, ktoré ukazujú kapelu vo veľmi solídnom svetle. Lost in the Waves je odtrhovačka so všetkým čo k tomu patrí, od úvodného breakdownu, ktorý pekne prejde do zábavnej circlepitovačky, až po príjemný, melodický, no neuplakaný refrén. A čo potom? Kto si práve teraz pomyslel breakdown, tak vyhráva. Flo prekvapí nechutným guturallom, ktorý sprevádza ešte nechutnejší beatdownový riff. Rainfall, ďalší zo singlov, sa nesie v podobnej náture a zaujme najmä silným centrálnym riffom. Na konci piesne sa dočkáme mohutne znejúceho breakdownu, ktorý si prepožičiava plechový bubon hádam z čias Slipknotu. A že to neznie vôbec zle!
Následný Silent sa nesie po predošlých dvoch piesňach v melodickejších vodách. Tu však podľa môjho názoru Landmvrks trocha kríva. Nie je to zlá pieseň, ale na druhú stranu… Znie to tak ako keby sme podobných piesní od tejto francúzskej kapely počuli už niekoľko. Popravde, ak by sa táto pieseň nachádzala na predošlom albume, ani si to nevšimnem. Nasleduje Visage, čo je zaujímavý experiment. Flo rapujúci po francúzsky, mellow, vychillovaný beat a breakdown. Chýba mi tam nejaké lepidlo, ktoré by tento track držalo pokope, pretože prechod medzi rapovanou časťou a záverečným riffom príde tak trocha odnikiaľ. Ale experiment je to ambiciózny. A počuť francúzsky rap na albume metalcorovej kapely? Dosť dobré.
No a keď sme pri rape, tak treba spomenúť Say No Word. Tu sa síce nedočkáme rapového beatu, ale úplne tradičného hardcorového riffovania, do ktorého Florentin rapuje. A poriadne rýchlo! Tu sa mi zdá byť experiment predsa len podarenejší. No a keď sa nakoniec ešte Flo rozhodne nasrať sa, tak to fakt stojí za to. Keď nelietali zuby pri prvej piesni, tak tu určite budú. Jatky.
Po tejto nečakanej vražde Landmvrks ukazujú svoju versatilitu ďalším feelgood trackom, Always, ktorý je prevažne spievaný. Miestami to znie až pop-punkovo, čo vôbec nie je zlé, tu to oproti Silent neznie až tak učebnicovo. Pri Overrated sa znova dočkáme streľby na každú stranu. Ďalší feelgood track, avšak tentokrát v metalcorovom kabáte. Niet čo vyčítať ale chýba tomu trocha niečoho, čo by vychádzalo z tieňa nasraných piesní na tomto albume.
Album sa zatvára piesňou Paralyzed, čo je pokus o plnohodnotné outro. V mojich očiach to nevyšlo úplne šťastne, piesni chýba akýsi výraznejší nápad. Nakoniec, je to pomerne naškodu, pretože album, ktorý obsahuje desať piesní a z toho jednou je polminutový interlude (Shoreline) musí hrať od začiatku do konca. Pri albume, kde je tak málo piesní je každá menšia chybička, bohužiaľ, o to viac viditeľná.
Chýba tomu ešte jedna, možno dve piesne, kde by to Landmvrks poriadne okorenili, alebo, hymnová pieseň akou bol Blistering na poslednom albume. Schizofrenicky pôsobiaci tracklist trocha kazí celkový dojem z albumu. Tempo albumu by mohlo predsalen byť aspoň o kúsok plynulejšie, pretože skoky medzi náladami a zvukmi sú až príliš počuť. Avšak, až také tragické to nie je. Tretí album Landmvrks testuje vody toho, čo si kapela môže dovoliť bez toho, aby nejako zásadne otriasla fanúšikovskou základňou. Nakoniec je však Lost in the Waves viac než solídnym pokračovaním do solídne našliapnutého katalógu kapely.
Text // Kubo
