Indie diskotéka nabitá náladami. Citizen – Life in Your Glass World (Recenze)

Štyri roky po ambicióznej alternatívnej nahrávke As You Please sa americká kapela Citizen vracia na scénu s prekvapivou náladovou explóziou Life In Your Glass World. Tá oproti predchádzajúcemu albumu vyniká najmä svojou, pozitívnou energiou.

Citizen, s ich predchádzajúcim albumom, As You Please, považujem za jeden z najlepších, ak nie najlepší moment celej emo-revivalovej scény. Záplavy melancholických pocitov, nervóznych nálad, shoegazových zvukových stien a všeobecne, nefalšovaného depresívneho pocitu, ktorý predošlý album obsahuje Life in Your Glass World, bohužiaľ, neprekonáva. Avšak, nová nahrávka pokojne stojí na vlastných nohách v inom, pozitívnejšom, priestore. Čakať od tejto kapely, ktorá každým albumom mení čarovnú formulku, že bude pokračovať vo zvuku a nálade, ktorú načrtla predošlá nahrávka bola chyba.

Life In Your Glass World sa síce začína podobnou inštrumentalizáciou ako predošlý album, avšak od prvej sekundy je (a podľa vydaných singlov o to viac) značné, že aj keď je výstavba piesní podobná, tak nálada sa stala menej ťaživá. Zdá sa, akoby sa Citizen nadýchli k novému, pozitívnejšiemu životu. Death Dance Approximately je príjemná indie, alt-rocková skladba s explozívnym a hymnickým refrénom. Niekde za stredom piesne sa na chvíľu zlomí rytmus a kapela ako keby nahradí breakdown takým malým „indie ravom“. Tieto pasáže chytľavých riffov skombinovaných s energickým bubnovaním sú prakticky mantrou celého albumu. Záverečná  riffová pasáž, ešte predtým než sa vráti do refrénu znie ako hlavná zvučka ku záporákovi z akčnej Disney rozprávky. Znie to ako veľmi zvláštny kompliment, ale je to zábavné počúvanie.

Singel I Want To Kill You štartuje energickým bubnovaním, ktoré sa zubami-nechtami drží celej piesne a nepoľavuje ani na sekundu. V kombinácií s refrénom, ktorý je nákazlivejší ako britská mutácia covidu, radím túto pieseň k jedným z najlepších výtvorov tejto kapely. Nasledujúci Blue Sunday mierne uťahuje uzdu naštartovanému tempu. Ústredný motív tvorí lenivý, „nedeľný“ basový riff, ktorému komplimentuje energická klávesová linka a melodické kvílenie speváka Mata Kerekesa. Kdesi v strede piesne sa vynorí gitara, ktorá (ne)nápadne pripomína azda najznámejšiu pieseň britskej legendy Blur.

Na Thin Air sa dočkáme prvých skutočne melancholických inštrumentálov a ešte melancholickejšieho spevu. Nasledovný Call Your Bluff začína energickým, až tanečným riffom, ktorý sa postupne mení na ústredný motív celej piesne. Znova sa nachádzame na indie diskotéke, kde je každý trocha smutný. Ale nie príliš. Call Your Bluff je však prvou piesňou, kde to na môj vkus znie až príliš vatovo. Pedestal znova hrá na kartu silného basového riffu spoločne s pochodovým, rytmickým bubnovaním. V refréne mu príjemne nahráva frenetický, kaskádový riff.

A zatiaľ čo Fight Beat podobne ako aj predošlé piesne, stavia svoju kostru na basovej linke, tak tu je basa poriadne punková a pasívne agresívna. Basu dopĺňa metronómové bubnovanie a perkusie, ktoré opäť znejú ako vytrhnuté ako z akčného filmu. Meno Fight Beat piesni dokonalo sedí, skutočne znie ako výzva k potyčke. Black and Red, naopak exploduje svojim nafúknutým introm, z ktorého vyskočia prakticky všetky inštrumenty naraz. Urgentná, rýchla a priamočiara skladba. Najviac na nej zaujme neinvazívny trocha skrytý elektronický beat, ktorý znie ako maličký odkaz na Depeche Mode a post-punkový movement.

Atmosféra celého albumu sa následne zlomí melancholickou, poloakustickou piesňou Glass World, ktorá dáva nahrávke priestor na nádych pred svojim konečným vyvrcholením. Nasleduje jedna z vôbec najlepších piesní kapely vôbec, Winter Buds. Z kreatívneho hľadiska je to viac-menej tradičná indie balada, ktorá je však urobená tak dobre, že to ani neprekáža. Úvodné dve minúty sú krásne ťahavé, následne sa na začiatočnú melódiu pridá urgentnosti a hneď aj pieseň exploduje špinavým, grungovým gitarovým sólom, ktoré vyprchá do vzduchu tak rýchlo ako sa zjavilo. Krásna explózia nálad.

Záverečný Edge of the World vracia albumu údernosť. Prominentný strhaný, kŕčovitý gitarový riff poslucháča zomkne do strašidelnej ozveny vokálov a končí album príjemnou shoegazovou zvukovou stenou, ktorá pôsobí ako rozlúčka so skleneným svetom, ktorý Citizen načrtli na svojom novom albume.

Life In Your Glass World je zaujímavým prekvapením. Nedosahuje síce výšin predošlého albumu, As You Please, avšak pôsobí ako prirodzené a nenásilné vyústenie predošlej depresívnej epizódy. Melanchólia síce ešte úplne nepominula, avšak už, už je cítiť prvé slnečné lúče zo zamračenej oblohy.

Text // Kubo

klubovna logo banner

13. 2. 2013 – v toto na oko banální datum vzniklo něco, co z původního skromného a ne úplně sebevědomého článku přerostlo v nynější podobu. Právě v tento den totiž světlo světa poprvé spatřila Klubovna. Z původně hudebně publicistické rubriky na jednom z webzinů vznikl samostatně soběstačný projekt, který se však snaží navázat na původní ideu. Nedělat ze svých fanoušků pouhé bezduché konzumenty, ale aktivní součást celého mimořádně interaktivního projektu.

Sleduj nás na: