Ako objatie starým priateľom. Deftones – Ohms (Recenze)
Deftones netreba hádam nikomu predstavovať. Legendárna kapela, ktorá búra žánrové konvencie metalu po sa štyroch rokoch od atmosférického Gore vracia naspäť k tradičnejšiemu a predsa len o niečo rafinovanejšiemu zvuku. Ohms je plný nostalgie a temnoty príznačnej práve pre Deftones.
Osobne som sa k Deftones dostal veľmi neskoro. Vždy som Deftones registroval ako kapelu, ktorú by si každý fanúšik metalu mal skôr či neskôr vypočuť, no nikdy som sa k tomu nedostal. A prvé stretávky s týmto obrovským menom ma naviedli k azda najznámejšiemu počinu, White Pony. Postupne som sa prepracoval celou diskografiou a dodnes neviem ktorý album by som označil ako ten najlepší. White Pony svoj osobitný Deftones vibe kde počuť veľmi veľa nu-metalu a mladíckej energie, potom je tu fenomenálny Diamond Eyes a azda o chlp lepší a intímny Koi No Yokan. Veľmi som sa tešil, že budem konečne prvýkrát svedkom release dayu nového Deftones albumu.
Už od prvej sekundy kedy sa začne druhý zo singlov albumu Genesis som len veľmi ťažko skrýval úsmev na tvári. Návrat ku klasickejšiemu (ak sa vôbec pri Deftones dá hovoriť o klasickom zvuku), tvrdšiemu zvuku Morenovi a nemenej dôležitému zvyšku kapely vychádza perfektne. Genesis fanúšikom podhodil so svojim refrénom „Balance! Balance! Balance!“ veľmi príjemný throwback na ikonickú pieseň My Own Summer (Shove It) a v refréne skutočne znie ako keby Pony dorástol na mohutného, silného koňa.
Hneď nasledujúca pieseň Ceremony je jednou z melodickejších piesní na albume a po kratučkom intre na poslucháča vhodí jeden z najchytľavejších refrénov Ohms. Chino túto pieseň vedie so svojim tradičným anjelským „zavíjaním“. Všeobecne, takýchto melodických refrénov je na Ohms menej a trocha mu chýbajú takéto zapamätateľné refrény, čo mu však na kvalite rozhodne neuberá. Je to album na viaceré počutia a svoju poslucháč si jeho kvalitu uvedomuje skôr postupne ako na prvé vypočutie.
Prvá polovica albumu je veľmi silná, Urantia prekvapí priamočiarym thrashovým riffom, ktorý miestami pripomína až Metallicu, nech to znie akokoľvek zvláštne. Následne je tento riff okorenený synthovými pasážmi Franka Delgada a ďalším charakteristickým Morenovým spevom. Následne sa Deftones vracajú k zvuku pripomínajúcemu hádam až album Around The Fur na piesni Error ktorý prekvapí svojim refrénom. Túto spŕšku rýchlych, tvrdých riffov, rytmického nu-metalového bubnovania preruší atmosféricky ladený a hutný The Spell of Mathematics a experimentálny Pompeji, ktorý vo svojom refréne exploduje do mohutných podladených riffov.
Záverečné štyri piesne ani náhodou nepoľavujú na veľmi vysoko nastavenej latke. This Link Is Dead sa vracia naspäť k chaotickému, naliehavému zvuku a škrekotom frontmana kapely. Následne sa vynorí ešte o fúz naliehavejší Radiant City s až djentovým riffom ktorý však Deftones robia po svojom. Headless znova preruší rytmiku albumu a ťahá ho naspäť do pokojnejších vôd s príjemným katartickým refrénom. A nakoniec ostáva už len záverečný, prvý singel albumu, Ohms. Eponymná pieseň albumu ma najprv príliš nezaujala a znela mi takpovediac príliš „bezpečne“ na to, na čo sme pri Deftones zvyknutí, no v kontexte celého albumu pôsobí extrémne dobre. Po štyridsiatich minútach naliehavého, tajomného a temného zvuku pôsobí ako explózia pozitívnej energie (aj keď stále si zachováva temný vibe albumu).
Ak by Deftones niekedy vydali best-of album, tak by pravdepodobne znel skoro ako Ohms. Je plný narážok, nálad a atmosféry predošlých albumov, no zároveň im dodáva svoj osobný charakter. Ohms je okamžitou klasikou v rámci rozmanitej diskografie jednej z najvplyvnejších metalových kapiel súčastnosti. A každým ďalším vypočutím znie lepšie a lepšie. Nečudoval by som sa ak by sa Ohms s odstupom častu stal jeden z najlepších albumov Deftones. Nepochybne adept na album roka.
Text // Kubo
