Hnev, zúfalosť a surová špina. Alpha Wolf – A Quiet Place to Die (Recenze)
Kultový austrálsky metalcorový akt Alpha Wolf vydáva svoj prvý plnohodnotný album s novým spevákom a po fantastickom EP Fault zaradzuje vyšší prevodový stupeň na všetkých frontoch.
Alpha Wolf sa za veľmi krátky čas stal jednou z najsľubnejších kapiel na metalcorovom fronte. Svojim svojským agresívnym zvukom kombinovaným s priamymi, údernými textami si razia cestu na vrchol scény ako jeden obrovský dobre naolejovaný buldozér. A presne tak znie aj ich najnovšia doska A Quiet Place to Die.
Ale ticho je zrejme to jediné čo tento album neobsahuje. A Quiet Place to Die je tridsaťšesť minút neustáleho búšenia do lebky energickými bubnami, štekavých breakdown callov a nepoľavujúcich djentovo ladených riffov tandemovaných charakteristickými disonančnými zvukmi, ktoré sa stali už viacmenej trademarkom Alpha Wolf. S vervou pre monumentálne breakdowny pri ktorých je lámanie krku hádam povinnosťou sa A Quiet Place to Die ženie vpred takou rýchlosťou, že samotný poslucháč miestami nestíha registrovať čo sa práve na albume odohráva.
Práve tempo akým Alpha Wolf podáva jednu pieseň za druhou je v niektorých prípadoch trochu slabým miestom tejto dosky. Sám neskutočne fandím albumom, ktoré sa nesú na vlne surovej a nefalšovanej brutality, no s absenciou chytľavejších refrénov a vyvrcholeniami v piesňach prakticky len v breakdownoch a call-outoch pred nimi sa občas človek príliš rýchlo stratí. Vo svojej podstate prvá polovica albumu ubehne takpovediac v priebehu pár sekúnd. Pre nudu na tejto nahrávke nie je absolútne žiaden priestor avšak chvíľami jednotlivé piesne trocha splývajú do jedného kolosálne nasraného breakdownu.
Ako už bolo povedané, silným miestom tejto nahrávky a samotného Alpha Wolf sú korenisté breakdowny, ktorých je tu neúrekom. Za zmienku tu stojí najmä singel Akudama, hneď po ňom nasledujúca pieseň Acid Romance, na ktorej prekvapia scratche a industriálne prvky no jej skutočným klincom je jeden gurmánsky záverečný breakdownom po ktorom hneď našľape two-stepovo ladená pieseň Rot in Pieces. Prvou menšou prestávkou na albume je tretí singel Bleed 4 You, ktorý je baladou v metalcorovom kabáte. Ak ste počuli prvý album Alpha Wolf Mono, tak viete na čo sa tešiť. Bleed 4 You je zmesou nefalšovanej zúfalosti, ktorá sa mieša s hnevom zo straty blízkeho človeka a dodáva albumu a samotnému poslucháčovi kúsok vydýchnuť kým mu naservíruje ďalších pár nepríjemných rán. Príjemne taktiež prekvapí inklúzia ženských vokálov, ktoré piesni dodávajú o dimenziu naviac.
Hneď po Bleed 4 You nasleduje návrat do známych vôd a od smútku sa vraciame naspäť k pravej a nefalšovanej agresii. Ultra-Violet Violence rovnako ako predošlé piesne stavia základy na krkolomnom riffovaní ktoré v zápätí rozbíja nechutným, ťahavým breakdownom. Fanúšik blastbeatov si príde na svoje v The Mind Bends to a Will of its Own a popravde si neviem týchto pár chvíľ dostatočne vynachváliť. V pite to bude masaker.
Album uzatvára pieseň Don’t Ask… ktorá je skutočne najväčším prekvapením celého albumu. Don’t Ask… je podobne ako Bleed 4 U upustením od nastoleného tempa na doske a aj keď na nej miestami tu a tam zuby vycerí klasický Alpha Wolf je nádherným melodickým záverom celého albumu. Druhá balada albumu pôsobí o to viac podarenejšie tým, že je umiestnená na samotný koniec a dovolí výbuch všetkých nahromadených emócií z predošlých piesní.
A Quiet Place to Die je bezpochýb tým najlepším čo doteraz kapela za svoje pôsobenie vydala. Album na niektorých miestach má svoje chyby najmä kvôli tomu ako extrémne sa ženie dopredu a nehodlá poľavovať, no popri svojej nefalšovanej surovosti a brutálnych breakdownoch je to len malý čierny bodík na pozadí tak dobrého a neúprosneho albumu.
Text // Kubo
