The Act od The Devil Wears Prada sa vydáva atmosférickou cestou (recenze)

V poradí siedmy album od kapely z amerického Ohia je výstupom z metalcorovej škatuľky s cieľom zakomponovať viac umeleckosti a dospelosti do svojho repertoára.

Ak sa členovia kapely v rozhovoroch pred vydaním albumu vyjadrujú o tom, že nový album bude dospelejší ako tie predošlé, alebo, že bude posúvať hranice doterajšej tvorby kapely často to bije poslucháčom a fanúšikom na poplach. Zväčša to značí odklon od predošlej tvorby kapely či ráznu žánrovú zmenu, ktorú len málokto znáša dobre.

Pri The Devil Wears Prada (ďalej už len Prada) to však platí len čiastočne. The Act rozhodne neznie tak tradične metalcorovo ako zneli albumy Dead Throne alebo 8:18.

V každom prípade The Act znie ako keby Prada povolila uzdu svojej fantázií po albume Transit Blues a naplno v ňom nechala vyniknúť všetko čo Transit Blues delilo od iných metalcorových počinov. Tento album vsádza na hudobný minimalizmus, atmosférickosť a melanchóliu. Metalcorovému zvuku tu napomáha elektronika, ambientné pasáže a miestami až grungové gitary. Nemožno poprieť, že The Act je hudobne menej „heavy“. Stále však nie natoľko aby odrádzal fanúšikov svojou jednoduchosťou, práve naopak. Minimalistické pasáže napomáhajú vytvoriť priestor pre vyvrcholenie piesní tvrdým breakdownom či explozívnym refrénom. Tak je to v piesniach Please Say No alebo Wave of Youth. Takáto kompozícia piesní ich robí zaujímavými a o to viac uspokojujúcimi, ako keby boli breakdowny a riffy sypané len jeden za druhým bez ohľadu na štruktúru a náladu piesní. Prada v tomto prípade jednoducho odmieta hrať to bezpečne a vydávať podobné albumy ako na bežiacom páse.

Fanúšika klasickej tvorby Prady na tomto albume zaujme otváracia pieseň Switchblade, The Thread a záverečná pieseň Spiderhead. Tie najviac pripomínajú ich staršiu tvorbu. Spiderhead je rýchlou „odtrhovačkou“ s chytľavým hlavným riffom a niekoľkými breakdownami. Naopak The Thread je pomalou, ťaživou piesňou a vyniká až stupídne tvrdým záverečným breakdownom za ktorý by sa bezpochyby nehanbili aj ortodoxne hardcorové kapely. Screamer a spevák Mike Hranica v tejto piesni zároveň ukazuje hádam celé rozpätie screamov ktoré ovláda. Na albume však dominuje zmiešanie kriku a spievania či hovoreného slova. Tento druh vokálov napomáha atmosférickosti a celkovej ponurej atmosféry tohto počinu. Jeremy DePoyster sa oproti ostatným albumom už nesnaží vyšplhať do takých výšok aké spieval niekedy, čo mu podľa môjho názoru sedí viac.

Najexperimentálnejšiou piesňou celého albumu je zrejme Isn’t It Strange, ktorej väčšinu tvorí screamovanie do elektronického beatu a jednoduchej klavírnej melódie. Rozhodne nie tradičné pre metalcorovú kapelu, no vo svojej celkovosti to znie fakt dobre. Práve tu strieda Hranicu druhý spevák DePoyster a berie na seba stredobod pozornosti. Podobne je to aj v piesňach Chemical či Wave of Youth kde vyniká.

Celkovo, počas celých svojich 45 minút The Act nestíha poslucháča nudiť, pretože každá pieseň je svojim spôsobom zaujímavá. Či už finálnym breakdownom ako to bolo v The Thread, alebo trýznivým záverečným refrénom ktorý končí piesne Diamond Lost a Lines of Your Hands.

Zároveň však The Act môže byť neskutočne ťažkým albumom na strávenie pre fanúšika menej experimentálnej hudby, či fanúšika ktorého zaujíma prevažne iba metalcorová hudba. Prada však potvrdzuje to čo pred vydaním albumu tvrdila. Posúva hranice tohto žánru avšak s úmyslom nezatratiť kompletne originálneho fanúšika.