Drastická žánrová zmena Machine Gun Kellyho neprekvapila žiadneho zo skalných fanúšikov. Po niekoľkých vystúpeniach na kultovom Vans Warped Tour, feate so Sleeping With Sirens, coveroch na Paramore a kolaborácií s legendárnym Travisom Barkerom sme sa dočkali plnohodnotného pop-punkového albumu.

Ako dieťa som sa asocioval viac s nu-metalom ako s pop-punkom. Do pop-punku som sa spätne prepracoval v posledných pár rokoch a o to ťažšie sa mi počúval nostalgiou, throwbackmi a oslavami naplnený štvrtý album „druhého Eminema“. Hneď na úvod treba povedať, že Tickets To My Downfall nie je zlý album, ale jeho sila tkvie až príliš v tom ako veľmi bol poslucháč zasiahnutý týmto žánrom v jeho mladosti.

Na albume je značne citeľná produkcia a charakteristické bubnovanie Travisa Barkera, ktorého možno označiť za kreatívny motor tejto dosky. Piesne ledva presahujú trojminútovú stopáž, nápadne pripomínajú Blink-182 a oslavujú ho so všetkým čo na ňom fanúšikovia vždy milovali. Vzhľadom na bývalé ale aj súčasné pôsobenie legendárneho bubeníka to nie je žiadne prekvapenie. Ostatne, myslím si, že práve to bola pointa celého albumu. Blink sa po nespočetných zmenách v line-upe a konštatnými zmenami zvuku dostal do fanúšikovskej nemilosti a nahrať album s novou, populárnou tvárou ktorá vie vydať dosku oslavujúcu mladosť a bezstarostné roky mladíckeho života prospieva všetkým zúčastneným stranám.

MGK sa pohodlne našiel v priestoroch pop-punku so svojimi textami a charakteristicky prozaickým štýlom písania, zameraným na osobné problémy, rozchody a svetlé ale aj temné stránky párty lifestylu. Táto tematika sedí viac pop-punku ako to bolo pre Kellyho v rape a je citeľné, že s Travisom Barkerom po boku sa MGK nebojí usadiť sa v novom území. Ostatne, aj popularita, ktorú tento album dosiahol vo svete hovorí o tom, že záujem o pop-punk sa nikde nestratil, len starej garde došla para a nová krv akosi nepretavila úspechy žánru do jeho stabilizovania na scéne. Nakoniec… kedy naposledy pop-punkový album debutoval na prvom mieste celosvetovej hitparády?

To všetko sú záruky dobrého a svižne počúvajúceho sa albumu. Tickets To My Downfall zbehne veľmi rýchlo a nenudí. Už prvá pieseň title track rozpumpuje krv v žilách pomerne solídne a necítiť v nej, že toto je takpovediac prvé poriadne Kellyho dobrodrúžstvo v tomto žánri. A v podobnom duchu sa nesie druhá pieseň kiss kiss či banger WWIII. Táto agresívnejšia stránka Kellymu v mojich očiach sedí predsalen o čosi lepšie ako napríklad na pomalšej drunk face alebo záverečnej play this when i’m gone. Veľmi dobrý, azda najlepší track albumu je duet s popovou speváčkou Halsey, ktorej to s Kellym neskutočne sedí a vypožičiava Kellymu trocha potrebnej vokálnej dynamiky, pretože zatiaľ čo Kellyho vokály sedia do hudby veľmi dobre, miestami pôsobia trocha stereotypne a jednotvárne.

Napriek všetkej chvále to však po kreatívnej stránke to však nie je žiaden zázrak a práve tu cítim jeho najväčšiu slabosť oproti obrovskému appealu nostalgickej cesty naprieč poslednými dvadsiatimi rokmi existencie a smrti pop-punku. Tickets To My Downfall znie, až na prítomnosť Blackbeara a Trippie Redda kompletne ako album, vystrihnutý z hitparády MTV keď fičal Blink-182, Sum 41, Offspring.

Ak Vás pop-punk pri vyrastaní príliš nezasiahol alebo kompletne obišiel, tak Tickets To My Downfall Vám toho príliš veľa neprinesie. Naopak, ak áno, potom sa možete tešiť na dokonalý throwback do ery skejtov, nagélovaných blond vlasov, vychodených bielych Vansov a hodinách strávených medzi blokmi vonku. Štvrtý album Machine Gun Kellyho rozhodne polarizuje svet na dva tábory. Najdôležitejšie je však, že vracia pop-punk na hudobnú mapu a to vo veľmi slušnom štýle.

Text // Kubo