Prirovnať Thornhill k inej metalcorovej kapele je veľmi ťažká úloha. A to je pre nich veľké plus. Originálny a fresh znejúci album sa na tejto scéne objavuje čím ďalej tým zriedkavejšie. Austrálčanom sa to napriek tomu darí a na celých 42 minútach počas ktorých tento album ubieha, rozohrávajú s poslucháčom veľmi zaujímavú partiu.

The Dark Pool je prevažne spievaným metalcorovým albumom a ako človek, ktorému táto kombinácia zvyčajne prekáža musím uznať, že na tomto albume to znie veľmi dobre. Jedným z dôvodov prečo to takto je, sú excelentné vokály speváka Jacoba Charltona. Ten má vo svojom vokálnom „arzenále“ hádam všetky druhy screamov a nádherný jemný clean vokál. So screamami sa narába opatrne a všade kde sú majú svoje miesto. Často dopĺňajú breakdowny alebo verše kde kapela buduje mohutnú, zdrvujúcu atmosféru. Tú často kontrastuje príjemný clean vokál. Ostatne, narábanie s takýmito kontrastami ide Thornhillu brilantne. Hudobne album znie ťaživo, mohutne a čisté vokály mu dávajú priestor „kvitnúť“ a znieť až nepríjemne idylicky. To vytvára veľmi jedinečnú atmosféru tiahnucu sa celým albumom. Ak si neviete predstaviť o čom tu píšem, pustite si track Coven, ktorý je dokonalou ukážkou všetkého čo nie len spevák ale aj kapela ovláda. A ten záverečný breakdown!… A potom si pustite napríklad The Red Summer, pozastavte sa pri refréne a vedzte, že to ešte stále nie je to najlepšie čo tento album ponúka. Rozdiel medzi týmito dvoma piesňami je však ako noc a deň a zároveň obe svojim spôsobom očarujúce.

Čo však musím vyzdvihnúť v osobitnom odstavci je práve pieseň Lily &The Moon, ktorá plynulo prechádza z skoro totálne inštrumentálneho interludu All The Light We Don’t See. Totižto, na tracku Lily &The Moon sa nachádza jeden z najkrajších refrénov aké si môžete tento rok vypočuť. Aby toho nebolo málo, tak sa tam objaví prakticky z čista jasna taktiež jeden z najlepších breakdownov na celom albume. Po tejto „balade“ nasleduje práve spomínaný Coven, ktorý znova kontrastuje asi s najagresívnejšou náladou na celom albume.

Popravde, Thornhill už na svojom EP Butterfly dokázal, že vie veľmi jemne a citlivo pracovať s celkovou atmosférou svojich piesní. Zatiaľ čo EP znelo zvláštnym spôsobom hororovo tak oproti tomu ich plnohodnotný debut pôsobí dospelejšie a atmosfericky pôsobí miestami až nepríjemne klaustrofobicky a skľúčujúco. Na druhú stranu potom hladí poslucháča svojim zvláštnym nostalgickým a upokojujúcim nádychom.

Vôbec by som nebol prekvapený, ak by sa Thornhill stal v nasledujúcich rokoch jednou z veľkých kapiel tohto žánru, pretože potenciál majú neskutočný. Tak ako veľmi ťažko určiť jednu skladbu za tú najlepšiu (pretože sa to hádam každým posluchom bude meniť) tak sa rovnako ťažko tomuto albumu niečo vyčíta. Určite si na Thornhill dávajte v budúcnosti pozor.

Text: Jakub Bizub