Odkedy Northlane vymenili speváka Adriana Fitipaldesa za Marcusa Bridga, rozdelila sa fanúšikovská základňa Northlane na dva tábory. Jedna strana krvopotne obraňuje éru Adriana ako tú najlepšiu časť tvorby tejto kapely, druhá zasa naopak. Doteraz bola tvorba Northlane od Marcusovho príchodu poznamenaná najmä týmto porovnávaním medzi jedným a druhým. Alien vykračuje znova o krok vpred a posúva Northlane čo sa kreatívnej stránky o niečo ďalej.

Alien kombinuje mohutný industriálny elektronický zvuk s klasickým zvukom „zasnenej“ Marcusovej verzie Northlanu. Vzniká tak veľmi zaujímavý album plný elektronických, numetalových prvkov. A že tej elektroniky nie je málo.

Prakticky od prvej sekundy otváracej piesne Talking Heads až po záverečný Sleepless je Alien stavaný na prieskume toho, ako veľmi sa dá elektronika vtiahnuť do tvorby metalovej kapely. Na celom albume sa dá nájsť nespočet miest, ktoré paradoxne nevediú gitarové pasáže. Ak nie ste fanúšikmi zaťahovania elektroniky v metalcore rozhodne sa nenechajte odradiť, Northlane nie sú majstrami metalcoru len tak náhodou. Elektronika spolu s doprovodom extrémne podladených gitár vytvára nechutne ťaživú a mohutnú atmosféru ktorá nepoľavuje prakticky na žiadnom mieste celého albumu.

Textovo Alien rozpráva o vzťahu speváka so svojim otcom, ktorý Marcusa a nie len jeho, vďaka závislosti na drogách neraz fyzicky a psychicky týral. Od prvej až do poslednej sekundy Bridge rozpráva príbeh jeho detstva, formovania jeho vzťahu k otcovi až k samotnej prítomnosti. A niektoré časti textov sú až mrazivo úprimné. Napríklad taký Freefall, ktorý je rozprávaný z pohľadu niekoľkých osôb v rodine Bridgovcov – „Please don’t kill me in the face of my son and daughter“. Alebo refrén piesne Eclipse, ktorá rozpráva práve o fyzickom násilí v ich rodine „Pain is what you feel, but you can’t speak. So take it out on me“. Za špeciálnu zmienku ešte stojí pieseň Vultures, ktorá je odkazom práve na ľudí, ktorí Marcusovi v Northlane nikdy nechceli dať šancu. Pripomeňme si text „Adrianovej“ skladby Aspire z albumu Singularity – „I’ll carve my own name into the earth“ a následne záverečnú časť textu Vultures – „Let the earth where I carved my name burn“.

Vráťme sa však naspäť k tomu, ako Alien zneje hudobne. Bridge na tomto albume ukazuje akými míľovými krokmi sa zlepšuje vo svojich, už aj tak veľmi dobrých vokáloch. Screamom nie je čo vytknúť a v kombinácií s textami dotvárajú celkovú ponurú atmosféru fakt skvele. Čo sa spevu týka tak tam fakt nie je čo vytýkať, Marcus je geniálny spevák. Kapele prospieva aj nábor bývalého basáka, gitaristu a vokalistu v jednom z kapely Structures – Brendona Padjaseka. (Ak ste o Structures doteraz nepočuli, tak to vrelo odporúčam napraviť!) Dynamiku medzi

Brendonom a Marcusom najlepšie počuť na piesni Paradigm, kde si bezproblémovo striedajú vokály v refrénoch hore-dole.

Paradigm je taktiež zrejme mojou najobľúbenejšiou piesňou na tomto počine, aj vďaka neskutočnému refrénu, ktorý sa tu nachádza. Hovoriť len však o jednej piesni ako tej „naj“ je však voči ostatným poriadne nefér a každá ponúka niečo zaujímavé, čím si chytí poslucháča. Breakdown na Talking Heads je neskutočný. Freefall poteší najmä tradičného fanúšika Northlanu. Táto pieseň sa zrejme najviac podobá na doterajšiu tvorbu Northlane a miestami znie až ako pieseň od Architects. O tom ako jednotlivé piesne znejú skvele by som však mohol pokračovať s každou piesňou.

Preto najlepšie, čo môžete urobiť, je vypočuť si tento album v celku, ak ste tak doteraz ešte neurobili alebo o tom pochybovali. Alien je fakt skvelým hudobným kúskom, ktorému sa rozhodne oplatí dať šancu. Ak Vás však nepresvedčilo ani toto všetko, tak odporúčam skúsiť Northlane naživo, pretože všetci vieme, ako si dáva Northlane záležať na svojich live shows. Možnosť vypočuť si Northlane spolu s ďalšími kapelami bude už o pár dní (14.12) v pražskom Paláci Akropolis. Vidíme sa?