Hardcorová scéna je v posledných rokoch nepochybne na vzostupe. Kapelám ako Vein, Code Orange, Jesus Piece a mnoho ďalším sa dnes veľmi darí. Najmä po niekoľkých rokoch hluchého obdobia v tomto žánri. Medzi nimi však čím ďalej tým viac vytŕča kapela z amerického Kentucky – Knocked Loose.

Túto 5 člennú zostavu už zrejme nikomu netreba predstavovať. Kapela si urobila prakticky za pár rokov veľmi silné meno na scéne najmä kvôli svojmu nekonečnému tourovaniu, nekompromisnému zvuku a aj vďaka niekoľkým podareným mémam – dnes už zrejme každý fanúšik hardcorovej hudby pozná legenárnu pieseň Counting Worms a nezameniteľné “štekanie” Bryana Garrisa, frontmana kapely. A Different Shade of Blue (ďalej už len Blue) je temnejšia, tvrdšia a energickejšia a zároveň počúvateľnejšia verzia ich predošlého albumu, Laugh Tracks.

Album začína track Belleville, ktorý udáva tempo a náladu celej tejto nahrávke. Už od prvej sekundy servíruje bez akékoľvek ohľadu na poslucháča doslova stenu riffov a breakdownov. Nič len čistá energia, hnev a temnota. Menším prekvapením je množstvo deathmetalových nápadov, ktoré sa na albume nachádza. Toto deathmetalové riffovanie podľa môjho názoru zásadne vylepšuje zvuk Knocked Loose oproti ich prvej nahrávke. V celku tak Blue pôsobí chytľavejšie a počúvateľnejšie bez toho, aby kompromitoval základy, na ktorých kapela budovala svoju identitu.

Najlepšími piesňami z Blue sú spomínaný Belleville a hneď nasledujúca Trapped in the Grasp of a Memory s monumentálnym, približne minútovým breakdownom, ktorý vás nabáda niečo pri sebe rozbiť. Ďalej singel Mistakes Like Fractutes, ktorý je zároveň jednou z najchytľavejších piesní celého albumu a Forget Your Name, kde príjemne prekvapí Keith Buckley z Every Time I Die. Na Blue sa objaví aj Emma Bolster z kapely Dying Wish. Oba featy sú podľa mňa fenomenálne. Emma Bolster svojim screamom pripomína práve Garrisov štekov. A som si istý, že breakdown call Keitha Buckleyho “Forget your name!” si vyžiada nejeden zlomený nos či rebro. Čo sa vokálov týka, za zmienku stoja taktiež growly gitaristu Isaaca Hala, ktoré sa objavujú oproti Laugh Tracks častejšie, aj kvôli spomínaním vplyvom death metalu. Rozhodne to nie je na škodu, pretože aj napriek tomu ako živo a nasrane Garris znie, tak táto jednodimenzionálnosť jeho vokálov môže poslucháča začať trocha nudiť. Nemyslite si však, že ostatné piesne nie sú zaujímavé, práve naopak.

Obecne, mojím problémom pri mnohých hardcorových kapelách je práve nuda. Piesne si zväčša veľmi rád vypočujem samostatne, alebo v nejakom playliste. Tam ma veľmi bavia, avšak počúvať jeden 40 minútový album plný breakdownov, jedného typu vokálu a kvanta riffov je pre mňa občas trocha unavujúce. U Knocked Loose nikto nepochyboval o tom, že dokážu robiť breakdowny a texty tak, aby boli energické, chytľavé a ľudia by si pri nich mohli vymoshovať dušu. Problémom bol skôr čas medzi jednotlivými moshpitmi, twostepmi a circlepitmi. A tu práve Knocked Loose značne pomáha posun do metalových vôd. Taktiež tento pohyb medzi žánrami umožňuje viacerým ľuďom aj mimo hardcoru lepšie oceniť ich hudbu.

Ak nie ste veľkými fanúšikmi hardcoru a chcete sa s týmto žánrom lepšie zoznámiť, tak je Blue ideálnym albumom. Je plný nekompromisných breakdownov, zábavných riffov, agresivity a v konečnom dôsledku aj veľmi dobrej hudby.